Vencel mladší si v zostave Slovana vie predstaviť viac Slovákov

By  |  0 Komentárov


Fanúšik Slovana si meno Alexander Vencel pamätá jednak zo 60-tych rokov ako aj z 90-tych, kedy bránku belasých hájili Alexander Vencel starší respektíve Alexander Vencel mladší. Ten bol majstrom Slovenska už v roku 1981 ako žiak, rovnaký úspech si zapísal aj ako dorastenec v roku 1985. V sezóne 1991/1992 bol pri pamätnom federálnom titule, i prvom  národnom v roku 1994. Okrem toho sa mu darilo aj v zahraničí.

Alexander Vencel sa v týchto dňoch ukázal na Slovensku, kde sa zúčastnil trénerskej konferencie. My sme si samozrejme jeho účasť nemohli nechať ujsť. V exkluzívnom rozhovore nám prezradil viacero zaujímavých informácii.

Kedže vás otec bol výborný futbalový brankár, mali ste pri výbere športu na výber aj niečo inšie ako futbal?

„V zime sme hrávali aj hokej,  na ulici samozrejme tiež futbal. Bolo ale prirodzené, že sa s bratom vydáme v jeho šľapajach. Ja do brány, on do poľa, ale že by bol na nás vyvíjaný nejaký tlak, to nie. Všetko išlo samo od seba.“

Mali ste v mladosti brankársky vzor?

„Otec mi veľmi pomohol, ja som nepotreboval iný vzor. Áno, dá sa od druhých niečo odpozerať, ale dôležité je poučiť sa z vlastných chýb.“

Ako si spomínate na vaše začiatky medzi mužmi?

„Už som za Slovan chytal pred vojnou, na tú sa vtedy muselo ísť. Človek v princípe nevedel kam pôjde, v tej dobe boli v prvej lige tri vojenské kluby. Skončil som v Chebe, dodnes to neľutujem, nakoľko som odchytal celú sezónu. Mali sme to dosť ťažké, ale osobne túto sezónu z môjho pohľadu považujem za úspešnú. Po skončení ročníku som sa vrátil do Slovana, hoci v Chebe mali o moje služby naďalej záujem. To však nebolo mojim cieľom.“ 

Boli ste členom úspešnej generácie hráčov, ktorej sa podarilo získať federálny titul v ročníku 1991/1992, ako si na túto sezónu spomínate?

„Bola to výborná sezóna. Našim najväčším súperom bola Sparta, rozhodovali detaily. My sme radi, že sme získali titul po pätnástich rokoch, bojovalo sa o titul až do posledného zápasu. Sú to pekné spomienky nielen preto, že to bol titul po spomínaných pätnástich rokoch, ale aj preto, že sme boli generácia hráčov, ktorá bola v rovnakom veku, možno dvaja traja starší hráči, ktorí dokázali spoločnými silami niečo spraviť.“

V prvej sezóne v samostatnej slovenskej ligy sa vám podarilo získať okrem titulu aj pohár, bolo to náročné?

„Nemyslím, v tom čase bez toho, aby som nejak znehodnocoval našu ligu sme boli tak rozbehnutí, že sme nič iné ako titul nepripúšťali. Naše mužstvo ešte bolo pokope, ešte toľkí zo Slovana neodišli za hranice, aj keď určite federálna liga mala väčšiu kvalitu.“

Ste s vašimi bývalými spoluhráčmi v kontakte?

„V kontakte sme, ale každý máme svoje problémy. Niektorí žijú tu, iní mimo Slovenska. Preto sa zvykneme stretávať pri príležitostiach ako napríklad teraz, keď som prišiel na Slovensko na konferenciu trénerov. Tá je zameraná na obnovenie trénerskej licencie na trénovanie brankárov. Od UEFA sú predpísané určite hodiny, ktoré musíte absolvovať, aby vám licencia bola obnovená.“

Ktorý zápas vám z pôsobenia v belasom najviac utkvel v pamäti?

„Asi zápas s Vítkovicami, keď sme hrali o titul. Ale človeku zostane v pamäti aj prvý zápas, v ktorom som dostal tri góly, mal som vtedy 16.5 roka. Oba mali svoju váhu, boli súčasťou niečoho, čo človek po ukončení kariéry zhodnotí slovami, ´stálo to za to´.“

Nielen v Slovane ste boli známy tým, že ste chytávali v teplákoch. Prečo?

„K tomu existuje jednoduché vysvetlenie. Keď som bol mladý, mal som 16-17 rokov mal som problém s kolenami. Rýchlo som narástol, musel som nosiť kolenačky, čo teda moc pekne nevyzeralo. Zakryli sme to teplákmi a bolo to vyriešené. Zostalo mi to, zvykol som si na to a neriešil som, či bolo vonku 30 stupňov alebo – 10 stupňov.“

Ako sa zrodil váš prestup do Štrasburgu? Sledovali vás zástupcovia tohto klubu dlhšie?

„V Štrasburgu sa zranil brankár, hľadali nového. Okrem mňa bol v hre aj Peter Kouba zo Sparty, s ktorým sme boli spolu aj v reprezentácii. Mal som ešte rozrobené aj Rakúsko. Peter sa v tom čase zranil. Uspel som v Štrasbugu, chytil som sa, z jedného roka boli tri. Z troch bolo potom šesť (úsmev). Vždycky nejaká náhoda rozhodla o osude.“

Málokto vie, že podľa časopisu France footbal ste v ročníku 1998/1999 dostali ocenenie pre najlepšieho brankára ročníka. Ako si tú cenu ceníte?

„Určite to poteší. Keď človek dostane takéto ocenenie, je to odmena za robotu, ktorú spravil. Dosť často sa na Slovensku bralo, vy máte známeho otca, máte všetko ľahšie. Je to pre mňa zadosťučinenie, ukázať ľudom, čo je vo mne. Navyše v zahraničí sa nič netolerovalo, tak je tomu aj teraz. Vychádzajú z teórie:“Ak máme zobrať cudzinca, musí byť lepší ako domáci hráč.“  V pohári UEFA sme pekne hrali, vyhrali sme ligový pohár, raz sme boli finalisti. Myslím, že moje pôsobenie v Štrasburgu bolo fajn.“

Po ukončení účinkovania vo Štrasburgu ste sa presunuli do La Havre. Preferovali ste zostať vo Francúzsku, alebo zvažovali ste aj iné možnosti?

„Keď som bol vo Štrasburgu, tak som obdržal veľmi dobrú ponuku z Anglicka. V tom čase bola jedna z požiadaviek na prestup dostať pracovné povolenie. To ste mohli dostať ako občan Európskej Únie, alebo ste museli mať na svojom konte odohraných určitý počet reprezentačných štartov v oficiálnych zápasoch. Problém bol v tom, že my sme na tri týždne nemohli v januári odísť s reprezentáciou do Južnej Ameriky, kde sa odohrali oficiálne zápasy. Mňa by klub nepustil, Luboš Moravčík bol vo veľmi podobnej situácii. Mne tieto štarty chýbali, preto som zostal ešte v Štrasburgu, odkiaľ som sa presunul do Le Havru. Mne pôsobenie vo Francúzsku vyhovovalo. Bývam tam už 24 rokov, vyrástli tam aj moje deti.“ 

Proti akým, veľkým hráčom ste chytali počas vašej kariéry?

„V tom čase, keď sme hrali ešte so Slovanom to bol napríklad Van Basten. Keď som bol v Štrasburgu čelil som Brazílčanovi Ronaldovi, proti ktorému sme hrali v pohári UEFA. V roku 1998, keď sa stali Francúzi majstrami sveta, tak ich reprezentanti hrali domácu súťaž. Či už Zidane, alebo ďalší boli mojimi súpermi v ligových zápasoch. Ak hráte aj medzinárodné zápasy s reprezentáciou, stretávate sa s rôznymi národnosťami. Preto som to takto nebral, že hral som proti veľkým hráčom, ale bral som to ako normálny jav.“  

Sledujete pôsobenie Slovana?

„Viac menej iba na diaľku. Je to iné ak sa dočítate v médiach to alebo ono, je to už názor niekoho. Tak často sa na Slovensko nedostanem, aby som mal úplný prehľad o tom, čo sa v klube deje. Dosť často sa to tam mení, osobne by som si však vedel predstaviť, aby bolo v mužstve viac Slovákov. „

Pomôže Slovanu nový štadión?

„Ak bude mať dobré mužstvo, určite áno. Musia tu byť hráči, ktorí svojou hrou pritiahnu diváka do hľadiska. Ak fanúšik neuvidí adekvátny výkon, na štadión už nepríde.“

Máte vydaných niekoľko publikácií k metodike brankárov, ako k tomu prišlo?

„Mám vydaných šesť pokračovaní tejto publikácie, ešte keď som hral som diskutoval s kolegami na zväze, že nám takýto materiál chýba. Preto sme to s otcom postupne začali robiť. Moje projekty takto postupne pokračovali ďalej. „

V sobotu Štrasburg dokázal zdolať Pariž Saint-Germain, čo hovoríte na tento výsledok?

„Samozrejme treba sa pozrieť na samotný zápas, Paríž viac myslel na najbližší duel, ktorý ich čaká v Lige majstrov. Nechceli riskovať zranenia, mysleli si, že to bude ľahšie. Domáci bojovali, boli dvakrát pred bránkou súpera, dali dva góly. Parížanom sa nepodarilo nájsť cestu, ako zápas otočiť. Som rád za víťazstvo, ale ak bude ďalší vzájomný zápas, určite to takto nedopadne.“

Slovenská reprezentácia iba tesne nepostúpila na Majstrovstvá sveta do Ruska. Ako hodnotíte ich výkony?

Sledoval som reprezentačné mužstvo, je to škoda, myslím si, že rozhodli detaily. Systém baráže je dosť krutý, boli sme jediní, ktorí neišli do baráže z druhého miesta. Vystúpenie na Majstrovstvách Európy bolo dobré, veľmi som im prial postup do Ruska. Vzhľadom na to, aká sme malá krajina, sa takáto možnosť naskytne hráčovi raz za jeho kariéru.“

Ako sa vám, ako bývalému brankárovi pozdávali výkony Matúša Kozáčika a Martina Dúbravku?

„Na Slovensku sa dobre pracuje s mládežou, preto si myslím, že aj brankárov máme dosť. Tým, že Kozáčik chytáva pravidelne v dobrom klube, tak si určite miesto v reprezentácii zaslúži. Rovnako dobre sa darí chalanom, ktorí sú v Poľsku. Myslím si, že niektorí odchádzajú zo Slovenska v mladom veku. Nie vždy je dobré nasilu odísť, keďže nie každému sa tento presun podarí. Je to preto na zváženie.“

Kto bude pre vás favoritom v Rusku?

„Nemecko bude silné, Brazília, už dlho nič nevyhrala.Francúzi a Španieli majú svoju kvalitu. Potom sú tam mužstvá, ktoré môžu prekvapiť ako napríklad Srbi. Videli sme Portugalcov na Majstrovstvách Európy vo Francúzsku, ktorí neohúrili atraktívnou hrou ale stali sa víťazmi. Preto človek nikdy nevie.“

Čomu sa aktuálne venujete?

„Šesť rokov som pôsobil pri programe rozvoji trénerov brankárov vo svete pre FIFA. Uvidíme, čo bude ďalej, keďže ten program sa uberá iným smerom. Možno budem robiť trénera brankárov na klubovej úrovni, prípadne pri reprezentácii, alebo nejakej federácii. Nechávam to otvorené a čakám čo bude.“

Okrem vas a vášho otca, sa na brankárske remeslo vydal aj váš syn. Ako sa mu darí?

„Študuje v Amerike, kde chytáva univerzitnú ligu. Vybral sa takouto cestou, preto si myslím, že je to v poriadku.“

Kto je podľa vás v súčasnosti najlepším brankárom na svete?

„To sa ťažko hodnotí, nakoľko každá liga je iná. Nie je to priama úmera, že brankár, ktorý je dobrý v Španielsku bude dobrý aj v Nemecku. Povedal by som, že je skupina brankárov, ktorí spĺňajú určité kritéria. Okrem toho, že musí vedieť chytať, je potrebné, aby vedel hrať aj nohami. Či už je to Neuer, De Gea, Buffon. Možno najlepší brankár, čo sa týka hry nohami je ter Stegen, na druhú stranu si o ňom nemyslím, že je najlepším brankárom. Je to mix toho všetkého.“  

Keď spomínate hru nohami. Ešte keď ste pôsobili v drese Slovana prišlo k zrušeniu malej domov a následného chytenia lopty do rúk. Ako si na túto zmenu brankár zvykne, keď od malička ja naučený pri malej domov loptu chytiť do rúk?

„Pre nás to bola vážna zmena. Aj keď sme futbal vedeli hrať. Dlho to trvalo, kým sme si zvykli, keďže vtedy sa cez malú domov dalo veľa vecí vyriešiť. Teraz to má mladá generácia ľahšie, vedia hrať pravou aj ľavou nohou. „

Foto archív skslovan.

Musíte byť prihláseny pre vkladanie komentárov Login

Pridať komentár

Sports and Local answers family members of the Chi Omega Alumnae are (strip one custom dodgers jersey, From continue to) Barb Pizzuti Foulkes (Kent situation U.) zach britton jersey, Lois Krichbaum Deskin (Denison u nick castellanos jersey.), Elaine Dripps Gorant (Kent indicate U) alcides escobar jersey, Margie thomas Patterson (Westminster college), Peggy Keeney Zampini (Kent think U.), (short period two, From to the left) janet Reese Vestal (Westminster classes), Lynne Marchiore Janis (Kent state government U) cheap china jerseys, Wendy Axelson Taylor (ohio U), denise Pazur Morris (Marietta college), Connie Herbert Selby (tennesse U), Madeline McDermott Romeo (kansas U), Jean Hayes Hassell (kentkucky U), Anita Edenfield Huston (Denison) and as a consequence (strip three cheap mlb jerseys, From left over) : Ann Keck Costantini (Ohio maintain U.), Nancy Gibson Hauser (Thiel tech school), Maribeth Harry (Wittenberg you), carol Cooper Fithian (Kent stage U), bliss M. Of the southwest), Karen Peper Kinney (Marietta university and college) custom mlb jerseys, Wynetta Scmidt Perrotta (Westminster university and college) in addition to Elaine Gorence Pike (Kent circumstances U). Published on sept 23, 2011