Päť postrehov zo zápasu s SKA Petrohrad

Poznáte to – keď chce človek vedieť, ako je na tom kvalitatívne vo vykonávaní nejakej činnosti, musí sa merať, či porovnávať s najlepšími. Slovan sa včera predstavil v domácej aréne v súboji proti slávnemu SKA Petrohrad, aktuálne tretiemu tímu v Západnej konferencii KHL, a toto vzájomné porovnanie vyznelo jednoznačne, a až príliš hladko, v prospech hostí nastúpivších bez svojich najjagavejších hviezd – Ilju Kovalčuka a vnuka s rovnakým menom, legendárneho a nedávno zosnulého, Viktora Tichonova.

Experiment, ktorý nevyšiel

V domácej svätyni sa vôbec po prvýkrát, od svojho decembrového príchodu po zranení Johana Backlunda, objavil kanadský brankár David LeNeveu. Bolo možné predvídať a očakávať, že tréner Matikainen, ak vôbec niekedy postaví tohto Kanaďana do bránky belasých, bude to práve proti jednému z top favoritov súťaže. V podstate taký „Mourinhovský“ ťah – veď LeNeveu, v KHL takmer neznáme meno, mohlo so sebou priniesť element prekvapenia. Svoju premiéru začal David výborným zákrokom hneď po druhej strele hostí, ukážkovým semaforom. Keďže však Slovan nastúpil, na slovenské pomery proti favoritom až tradične ustráchane (čo z tribún vyzeralo, ako keby dopredu v porazeneckej nálade), netrvalo dlho a zo svojej bránky vylovil dva rýchle puky. V podstate sa v nej ani nezohrial a po 8 minútach a 39 sekundách sa porúčal. David má tak po pár minútach účinkovania v KHL hrozivú štatistiku – 13,87 gólu inkasovaného na zápas a percentuálnu úspešnosť zákrokov len 71.4%. Tento kanadský experiment domácemu koučovi teda nevyšiel a pomaly, ale isto sa začína natískať otázka, či vôbec vyšiel Slovanu experiment s týmto fínskym trénerom…

 Kam cúvaš?!

Nie, toto nie je veta spolujazdca začínajúceho šoféra. Je to veta, ktorá včera znela medzi divákmi počas celého zápasu. Či už v tretine útočnej, strednom pásme, alebo tretine obrannej, obrancovia Slovana jednoducho cúvali a cúvali (česť výnimkám). Keď sme v minulých zápasoch chválili obrancov, že hráča súpera s pukom dostúpili najneskôr na vlastnej modrej čiare, proti hviezdami nabitému SKA to neplatilo. Obraz obrannej hry vyzeral počas celého zápasu v podstate rovnako – útočník súpera s pukom prekročil červenú čiaru, dostal sa do pásma belasých, v ňom sa nechal sprevádzať domácim obrancom, až do momentu, kým sa nedostal do výhodnej streleckej pozície z pár metrov. Následne spoza obrancu vystrelil – gól. Rovnaká situácia a ďalší gól. Ďalší a ďalší.

 Kapitánov bekhendový blafák…

…je späť. A práve v najnevhodnejšom možnom momente. Milan, pýtame sa prečo? V čase, keď Slovan prehrával o dva góly a snažil sa naštartovať po výmene brankára a oddychovom čase, takmer okamžite sa kapitán Bartovič dostal do prvej a vyloženej šance, ktorá mohla privodiť zlom v zápase. Puk si sklepol rukou za chrbtom obrancov Petrohradu a rútil sa sám na dvojmetrového Koskinena, v rýchlej koncovke však zvolil miesto vysoko produktívnej strely švihom svoj neproduktívny bekhendový blafák. Brankára hostí si síce položil, ale puk ako na lopate nadvihol vysoko ponad brvno a premárnil tak ideálnu možnosť na vrátenie svojho tímu do zápasu. Veľká škoda, pretože keby naozaj zvolil svoju strelu zápästím, tak ako predviedol v rovnakom nájazde tesne pred koncom zápasu, Slovan nemusel inkasovať šestku a zápas by bol možno dramatickejší. Aj superhviezdy totiž dokážu po rýchlo inkasovanom góle znervóznieť.

Ďalší zranený obranca

Chudobnému aj z hrnca vykypí. Ako by nestačilo, že Slovan má aktuálne na listine zranených umiestnených troch obrancov – Ivana Baranku so zlomenou rukou, Jána Brejčáka s bližšie nešpecifikovaným zranením a Vladimíra Mihálika, ktorý sa zotavuje po zasiahnutí pukom do tváre. Všetko sú to zadáci, ktorí už v KHL čo to odohrali. Včera večer k nim pribudol aj Martin Štajnoch, zranený po vystrelenom puku. V snahe zblokovať strelu sa do nej vrhol tak nešťastne, že tá ho zasiahla kdesi v oblasti kolena zboku a z ľadu ho museli vyviezť až na mobilných nosidlách. Belasým tak zostáva len pätica zdravých obrancov, z ktorých dvaja sú nováčikovia Luža s Kozákom. Tí sa vyššie menovanej štvorici zatiaľ skúsenosťami nepribližujú ani na míle ďaleko a tak im nezostáva nič iné, ako učiť sa za pochodu. Proti SKA to bola tvrdá škola a najmä Patrik Luža po záverečnej siréne schádzal z ľadu so zvesenou hlavou. Našťastie, hoci týmto prejavom pôsobí trochu zakríknuto, alebo ustráchane, hokejové kvality nesporne má a náplasťou za petrohradské vyučovanie mu bolo udelenie titulu najlepšieho hráča domácich.

Chýbajúca kvalita (základu reprezentácie)

Musíme si priznať, že Slovan jednoducho na SKA nestačil vo všetkých atribútoch moderného hokeja. Pozornému divákovi určite neušiel fakt, že s hosťami stíhali hrať, akú takú vyrovnanú partiu, len najväčšie hviezdy domácich – slovinsko-český prvý útok, či Nagy s Bartovičom, alebo obranca Starosta. Zvyšní hráči boli v porovnaní s favoritom súťaže viac menej neviditeľní, sem tam mal síce niekto svetlejší moment, ale celkový dojem bol jednoznačný – minimálne o triedu horší od súpera. Najväčší rozdiel, okrem samotného korčuľovania, však bola rozohrávka puku od obrancov z vlastného obranného pásma. V momentoch, kedy súper neúnavne napádal a nechával logicky za sebou otvorený priestor, dočkať sa prienikovej prihrávky bolo nemožné – buď nebolo komu prihrať (menšina prípadov), alebo chýbala kvalitatívna schopnosť obrancov takúto prihrávku poslať (žiaľ, vo väčšine prípadov). Brejková prihrávka prišla až v čase, kedy sa hostia už videli s čistým kontom v kabíne, no bola ukážková. Opäť však neprišla od slovenského hokejistu. Poslal ju nováčik v belasom drese Cam Barker, vyzval ňou do brejku i gólu Bartoviča a v podstate tak poslal aj odkaz našej hokejovej verejnosti – kam kráčaš, slovenský hokej?