Päťdesiat rokov života, belasá vernosť na celý život. Dano Antošík oslavuje jubileum

Päťdesiat rokov života, no vernosť belasým, ktorá sa nedá zmerať ani časom, ani vzdialenosťou. Daniel Antošík je fanúšik Slovana Bratislava telom aj dušou a jeho príbeh má aj jednu nezabudnuteľnú kapitolu. V roku 1992 sa na tribúne v Budapešti, kde Slovan odohral odvetný zápas proti Ferencvárosu, ocitol ako jediný fanúšik belasých. Čo ho vtedy hnalo do maďarskej metropoly, aké spomienky si z tohto výnimočného zápasu odnáša a čo preňho znamená polstoročie života s milovaným Slovanom? Pri príležitosti jeho 50. narodenín sme sa rozhodli nahliadnuť do príbehu fanúšika, pre ktorého belasá farba nie je len farbou klubu, ale súčasťou života.

Dano, päťdesiatka je významný životný míľnik. Keď sa obzriete späť, aké obdobie svojho života považujete za najkrajšie a akú úlohu v ňom zohral Slovan?

„Otrepaná, ale pravdivá myšlienka: každé obdobie má svoje čaro. Inak si užívate život v dvadsiatke či tridsiatke a inak v päťdesiatke. So Slovanom je to však iné – v živote zmeníš domov, krajinu aj frajerku, ale farby svojho klubu nikdy. Hráči, tréneri aj majitelia sa menia, no my, Slovanisti, zostávame.“

Spomínate si na moment, keď ste sa stal fanúšikom Slovana? Kto vás priviedol k belasým a čo rozhodlo o tom, že ste si vybral práve tento klub?

„Ja som hrával za ZMDŽ od svojich siedmich rokov. Čvernovka, ako sme jej hovorili, dnes ešte funguje, ak sa nemýlim, pod názvom Ružinov. Hrávali sme tam aj proti Slovanu, Interu, ZŤS, Spojom, Rapidu, Vinohradom, Lamaču, Devínskej Novej Vsi, Matadoru a ďalším tímom.

Keď človek hrá futbal a má k nemu lásku, prirodzene sleduje aj lepších hráčov a kluby. Približne v rokoch 1990–1991 sme začali so spoluhráčmi z futbalu a spolužiakmi zo školy chodiť na ligové zápasy Slovana a povzbudzovať ho. Mali sme veľké šťastie, že sme zažili takú krásnu éru, keď v československej lige hrávali osobnosti európskeho futbalu. Slovan vtedy tvorila naozaj silná generácia okolo Petra Dubovského a aj generácia po jeho odchode bola veľmi kvalitná.

Dodnes držím palce aj Čvernovke. Prajem im, aby sa im darilo a aby nezanikli. Bratislavský futbal bol vtedy na vysokej úrovni – pôsobilo tu veľa klubov a vyrastalo množstvo kvalitných hráčov.

Myslel som tým, že keď hráš futbal, prirodzene sleduješ aj tých lepších. Mali sme šťastie na generáciu okolo Dubovského a na ďalšiu silnú generáciu, ktorá prišla po jeho odchode.“

V roku 1992 ste vycestoval do Budapešti na odvetný zápas Slovana proti Ferencvárosu a na tribúne ste mal byť jediným fanúšikom belasých. Ako sa to celé zomlelo? Čo vás viedlo k tomu, že ste sa vybral na takýto zápas?

„Asi viete, že klub začal predávať lístky na odvetný zápas. Keď však Národná rada alebo iná príslušná inštitúcia, prípadne šéf policajného zboru, oznámili, že nedokážu zabezpečiť bezpečnosť fanúšikov na odvete, klub predaj lístkov zastavil. Tým, ktorí si ich už kúpili, vrátili peniaze.

V tom čase ešte neexistovali mobilné telefóny, a tak sme sa vždy už na domácom zápase dohodli, kde a ako sa stretneme. Do Pešti v deň zápasu chodili rýchliky, aby sme stihli začiatok. Myslel som si teda, že pred stanicou stretnem niekoho z našich. Aj keď tam napokon nikto nebol, vybral som sa na cestu s nádejou, že možno niekto príde iným vlakom, autobusom alebo autom.

Veľkú úlohu v tom zohralo aj to, že maďarské noviny písali o dvoch mŕtvych u nás. To vyvolalo veľkú nenávisť. Veď na československé veľvyslanectvo v Pešti dokonca trikrát telefonovali, že je tam bomba. Deväťdesiate roky boli, ako viete, divoké.“

Aké to bolo stáť na tribúne v Budapešti prakticky sám proti domácemu publiku? Mal ste obavy, rešpekt alebo ste si tú atmosféru jednoducho užíval? Ako reagovali domáci fanúšikovia na vašu prítomnosť?

„Domáci reagovali, akoby si pred býkom mával červeným plátnom. V momente, keď som zavesil zástavu, nastal obrovský hukot – ako na Silvestra. Hádzali po mne, čo mali poruke, dokonca aj zapaľovače a mince, ale našťastie ma netrafili.

Vraj ten hluk bolo počuť až v šatni našich hráčov. Vtedy prišiel Galis k plotu, aby sa pozrel, čo sa hore na ihrisku deje a prečo je tam taký „bordel“. Podal mi ruku a spýtal sa, či som tam sám. Vraj potom v šatni povedal hráčom – ja som tam, samozrejme, nebol –, že prišiel jeden, ktorý mal gule, a tak ich musia mať aj oni.

Obavy som mal už vo vlaku, keď kontrolovali rýchlik. Aj cestou na štadión som sa cítil ako špión. Keď som sa napokon dostal k sektoru hostí, zistil som, že je zamknutý – po starom, železnou reťazou a visiacim zámkom. Bol tam usporiadateľ, ktorému som ukázal lístok, no povedal mi, že sektor hostí je zatvorený.

Nakoniec ma zobral zboku a doviedol ma dnu. Keď som sa dostal do sektora, už som si zápas naplno užíval.“

Čo si z budapeštianskeho výjazdu pamätáte najživšie? Bol to samotný zápas, atmosféra na štadióne, cesta alebo nejaká situácia, na ktorú dodnes rád spomínate?

„Je toho viac. Pre mňa to bol doslova najdlhší deň v živote. Ešte po návrate do Bratislavy sme išli s kamarátmi oslavovať. Napríklad na hlavnej stanici bol vonku bufet a bufetár sa ma pred odchodom spýtal: „Kam ideš?“ „Do Pešti na futbal,“ odpovedal som. Pozeral na mňa ako na zjavenie a povedal: „Ak sa odtiaľ vrátiš živý, máš u mňa päť rumov.“

Ani neviem, či to myslel úplne vážne, ale svoju pozvánku splnil. O pár mesiacov neskôr sme niekam cestovali na výjazd. Prišiel som k nemu a objednal som aj chalanom.

Alebo keď sme hrali niekde na strednom či východnom Slovensku, prišiel k sektoru hostí jeden pán a spýtal sa: „Nie je medzi vami ten, čo bol v Pešti?“ Keď som sa prihlásil, daroval mi domácu slivovicu. Bola naozaj výborná.

Samozrejme, po zápase sa v šatni oslavovalo spolu s hráčmi. Zo štadióna sme nemohli asi hodinu odísť, až kým nás polícia nerozohnala. Aj tak sme však rozbili autobus, takú starú karosu s harmonikou, ktorá nás viezla na letisko. Všetci sme skončili na zemi – Dubák, Timko, Čaniga, Galis, ja a ďalší. Takmer všetky sklá v autobuse boli rozbité. Bolo to naozaj poriadne divoké.“

Zažili stres počas desaťročí so Slovanom aj ďalšie výjazdy či zápasy, ktoré sa nezmazateľne zapísali do vašej pamäti? Ktorý z nich by ste postavil na rovnakú úroveň ako Budapešť v roku 1992?

„Určite môj prvý výjazd bol do Vítkovíc v sezóne 1990/91. Ešte sme mali teoretickú šancu na titul a aj tam to bola poriadna divočina. Každý výjazd mal svoje čaro.

Nezabudnem na Aston Villu, keď bolo pre nás všetko nové a takmer sme tam prekvapili. Alebo na AC Miláno s Van Bastenom, keď prišli ich fanúšikovia z Comandos Tigre. Dnes už táto skupina neexistuje. Jeden z nich bol aj v Pešti a dokonca mi doniesol ich nášivku so slovami, že ju nosí iba ich banda.

Pamätám si aj nekonečné hodiny na cestách do Chelsea či Kodane, fašírky v hrncoch a videokazety v autobusoch bez WC. Napríklad do Dortmundu by sa za určitých okolností muselo zastavovať každých desať minút, takže sa to muselo riešiť inak.“

Futbal aj fanúšikovská scéna sa od roku 1992 výrazne zmenili. Čo vám na starých časoch najviac chýba a čo je dnes podľa vás naopak lepšie?

„Na starých časoch mi najviac chýba to, že som mal opäť osemnásť (Úsmev). Presne v ten deň sme doma porazili BVB.

Futbalový štadión je do určitej miery obrazom spoločnosti. Tak ako sa mení spoločnosť, menia sa aj štadióny, fanúšikovia a funkcionári, z ktorých sú dnes manažéri.

Mne však chýba, že Slovan už nie je tým Slovanom, akým býval. Chýbajú mi odchovanci a srdciari. Najviac mi však asi chýba možnosť cestovať. Dnes je to, samozrejme, oveľa jednoduchšie než kedysi, keď sme cestovali do Chebu alebo Českých Budějovíc dva dni vlakom.

Zmenila sa aj štruktúra európskych súťaží, a tak je pekné, že dnes môžeme mať európske zápasy aj na jar. Kedysi sa hrala jedna súťaž – vypadol si a bolo po všetkom.“

Každý fanúšik má svoje belasé srdcovky. Ktorý hráč, tréner alebo konkrétne mužstvo Slovana vám najviac prirástli k srdcu a prečo?

„Ja mám celú tú generáciu z 90. rokov veľmi rád, pretože som ich videl, ako bojujú za dres. Ťažko všetkých menovať – samozrejme Dubák, Pecko, Timko, Galis, Kinder, Gostič –, ale pri srdci ma vždy zahrejú ľudia ako Vencelovci, celá belasá rodina, a, samozrejme, aj vynikajúci hráči.

Spomenúť musím aj pána Hrdličku, ktorý ešte aj dnes trénuje našu mládež. Ten by mal mať na štadióne sochu alebo aspoň pamätnú plaketu. Bol pri víťazoch PVP v roku 1969 aj pri našich majstroch Európy z roku 1976.

Klub mal mať už dávno vlastné múzeum. Dnes je však doba príliš rýchla a na také veci akoby nebol čas. Každý si myslí, že história Slovana sa začala vtedy, keď do klubu prišiel on. O niektorých hráčoch sa pritom ani nehovorí. Všetko je dnes veľmi umelé – rýchlo, rýchlo – a chýbajú pevné základy. V akadémii akoby sa zastavil čas v 90. rokoch. Namiesto systematickej práce všetci radšej nakupujú posily, akoby medzi sebou súťažili v monopoloch.

Ja si napríklad rád spomínam na Ferka Szaba, vedúceho mužstva v tom divokom období. Je veľa ďalších ľudí, na ktorých nechcem zabudnúť, pretože každý z nich mal v histórii Slovana svoje miesto.“

Vernosť klubu si vyžaduje aj trpezlivosť, najmä keď sa nedarí. Boli chvíle, keď vás Slovan poriadne nahneval alebo sklamal? Čo vás napriek všetkému vždy priviedlo späť na štadión?

„To ste fanúšik, alebo nie? Jasné, že ma aj Slovan niekedy nahnevá – to je ako v živote. Nežijeme na žiadnom oblaku. Keď však vidíte, že sú to naši chalani a bojujú za dres, dá sa im veľa odpustiť.

Nerád spomínam na zlé zápasy, ale medzi tie najhoršie určite patrí domáca prehra so Spartou 0:3 a zápas s Trabzonsporom. Viem, že boli aj novšie sklamania, napríklad výbuch s Famagustou či finále Slovenského pohára. Ale ako píšem – keď vidíte, že hráči bojujú,  dá sa im odpustiť, napokon je to šport.“

Keby ste mal pred sebou ďalších päťdesiat rokov a mohli Slovanu zaželať jednu vec, čo by to bolo? Čo by ste odkázali mladým fanúšikom, ktorí dnes začínajú písať svoj vlastný belasý príbeh?

„Slovanu by som želal veľký európsky úspech. Nemusí to byť – a asi ani nebude – víťazstvo v Európskom pohári víťazov pohárov ako v roku 1969, ale napríklad postup do semifinále niektorej z európskych súťaží by bol nádherný.

Necítim sa byť v pozícii, aby som mladším niečo radil. Iba im prajem, aby so Slovanom zažili aspoň toľko radosti ako ja – alebo ešte viac. Slovan je rodina, kamaráti a životný štýl.“

Nedávno hral Slovan proti Ferencvárosu, fanúšikovia vám pripravili nostalgický scenár. Najprv ste bol sám na tribúne. Ako si na to spomínate?

„Nádherné voľačo. Aj po čase sa mi tlačia slzy radosti a hrdosti, keď na to spomínam. Celá tá cesta bola niečo šialené. S chalanmi, ktorí ju organizovali, sme všetko vybavovali na poslednú chvíľu.

Keby nešlo o FTC, necestoval by som. V tom roku som už mal kúpenú letenku na september a zmeniť ju nebolo jednoduché. Napokon sa to však podarilo. Po odvete s FTC som odletel na štyri dni do Argentíny a potom znova späť na Slovensko. Aspoň som si mohol vychutnať zápas, v ktorom dal Ramírez na konci tie nádherné nožničky. Bol to neuveriteľný výjazd a aj výsledok bol fantastický.

Klobúk dole pred všetkými, ktorí s tým pomáhali. Mnohí z nich ešte v roku 1992 ani neboli na svete. Myslím, že som vtedy absolvoval približne desať letov za necelé dva mesiace. Už som bol hotový letiskový vlk. (Úsmev) Bolo to niečo nezabudnuteľné. Ďakujem všetkým.

Bola to neuveriteľná cesta aj po organizačnej stránke. Veď v Baku sme ešte v 90. minúte nepostupovali a všetko sa začalo vybavovať až po Weissovom góle priamo z rohu – a, samozrejme, na poslednú chvíľu.

Keď som však dorazil, bolo to na parádu, ako v rodine. Na letisku ma čakal kamarát s taxíkom a v Bratislave už na mňa čakal gulášek, pivko a hotel. Na druhý deň ráno potom prišla tá famózna cesta pre tri body.“

Svoj život ste spojili s Argentínou. Ako ste sa dostali do Južnej Ameriky, aký je tam život?

„Žil som štyri roky v Španielsku, kde som sa naučil po španielsky. Keď som už bol v Južnej Amerike, povedal som si, že si trochu pocestujem, a tak som navštívil Bolíviu, Peru – bol som aj v Cuscu –, Čile a Brazíliu, konkrétne São Paulo.

Ako sa hovorí, za všetkým hľadaj ženu. Nakoniec som zostal v Argentíne, v dedine Agua de Oro, kde už budem čoskoro dvadsať rokov. Desať rokov som tam mal bar priamo v centre dediny. (Úsmev)

Život je všade podobný – všade sú dobré aj zlé veci, či už tu, alebo na Slovensku. Záleží na tom, čo človeku vyhovuje. Ja mám rád prírodu a pokojný život. Nechcem sa stále za niečím naháňať a ponáhľať, pretože život potom rýchlo utečie.

Pre mňa je veľmi dôležité aj bývanie a prostredie, v ktorom človek trávi celé dni. Chcem mať možnosť chovať psov a sliepky, mať záhradu, rieku päť minút od domu a čo najmenej susedov.

Ako však píšem, všade je niečo dobré aj niečo zlé. Aj tu máme napríklad ekonomické problémy. Najdôležitejšie však je, že sme zdraví. (Úsmev). A to platí všade.“

V Argentíne žije bývalý hráč Slovana Fabio Nigro, ste možno v kontakte? 

„Áno, viem. S Juninom sme v kontakte už niekoľko rokov. Akurát v roku 2025 sme sa minuli – on bol na Slovensku a ja som prišiel asi o mesiac či dva neskôr. Posielal som mu aj nálepku 🇸🇰🤝🇦🇷. Je to náš človek.“

Ako si naňho pamätáte, keď pôsobil v Slovane?

„Fabio je srdciar. Všetko, čo robí, robí zo srdca. Nebol len jedným z najlepších legionárov v histórii klubu, ale aj veľkým milovníkom futbalu. Má ho rád a veľa mu dáva – tam aj u nás.

Po Dubákovom odchode bol našou desiatkou a priniesol do slovenskej ligy takú argentínsku hravosť. Mal výbornú kopaciu techniku a skvelý prehľad na ihrisku.

Nikdy nezabudnem na jeho výkon proti BVB doma. Na štadióne som vtedy oslavoval svoje osemnáste narodeniny a naši mi dali krásny víťazný darček. Neviem, či si spomínate, ale dokonca dal Fabio aj gól, ktorý mu napokon neuznali. Vtedy ešte neexistoval VAR.“

Vieme, že ste veľký fanúšik Slovana. Ako už bolo povedané, žijete v Argentíne. Čohovoríte na súčasný Slovan, sledujete jeho zápasy?

„Mňa viac než súčasnosť mrzí skôr to, kam klub smeruje. Samozrejme, peniaze sú dnes v modernom futbale alfou a omegou, ale kde má klub najväčšie múzeum na Slovensku? Ako vyzerá naša akadémia? Aj keď, samozrejme, gratulujem k víťazstvu nad VfB Stuttgart. Je toho veľa na zamyslenie.

Vzťah medzi hráčom a fanúšikom sa podľa mňa formuje aj na základe pocitu rodiny. Keď je chalan z Bratislavy alebo z blízkeho okolia, fanúšik k nemu prirodzene cíti väčšie puto. Kedysi bola v našich radoch veľká súdržnosť – všetci poznali hráčov, ktorí u nás vyrastali, žili Slovanom a Bratislavou. A to je podľa mňa oveľa viac než vidieť Manchester a dostať od neho štyri či päť gólov.

Ako som ti už písal, doba je dnes veľmi rýchla. V poslednom období to bolo najprv s Yayom dobré – priniesol nový impulz, všetci sa chceli ukázať, dostali šancu aj viacerí noví hráči a prišli dobré výkony. Potom však nasledoval postup do Ligy majstrov s obrovským šťastím a po ňom útlm, aj u trénera.

Ako sa však hovorí, po daždi vždy vyjde slnko. Ani zápas s VfB Stuttgartom napriek prehre nebol úplne zlý. Teraz nás v Trnave čaká zápas dvoch rozdielnych tried, ale verím, že nás môže nakopnúť. Program je nabitý a zápasov je dosť.“

Foto: archív Daniel Antošík.