„Deti sú preťažené. Hokej musí byť najskôr zábava.“ Čo Ivanu naučili vlastné zranenia aj roky medzi profesionálnymi športovcami

Denne vidí telá profesionálnych športovcov, ktoré za úspech platia vysokú cenu. Sama musela pre vážne zdravotné problémy skončiť s profesionálnym tancom. Aj preto má dnes na športovanie vlastného syna oveľa triezvejší pohľad. Nechce z neho za každú cenu profesionála. Ivana Murínová chce, aby mal pohyb rád a aby zostal zdravý.

Keď Ivka hovorí o mladých športovcoch, zmení tón. U profesionálov rešpektuje, že bolesť patrí k ich povolaniu. Pri deťoch jej však niektoré veci prekážajú. „Najväčší problém v dnešnej dobe je, že tie deti sú preťažené.“ A nehovorí to iba ako mama. Hovorí to aj ako človek, ktorý denne vidí dôsledky športového preťaženia.

Čoraz mladší pacienti

V zdravotníckom zariadení sa podľa nej objavujú stále mladší športovci s problémami, ktoré si kedysi spájala najmä s profesionálmi. „Chodia k nám čím ďalej mladšie deti.“ Spomína prípady osemnásťročných športovcov s vážnymi problémami kolien. A práve toto ju desí.

Mladý športovec má klubový tréning. K tomu individuálny tréning. Kondičnú prípravu. Posilňovňu. Ďalší šport. Zápas cez víkend. A popri tom školu, rast a normálne dospievanie. Regenerácia sa niekedy dostane až na posledné miesto. Jej vlastný syn športuje tiež. Ivana však odmieta predstavu, že už malé dieťa musí fungovať ako profesionál. Keď sa rozprávala s ľuďmi, ktorí poznajú vrcholový šport, rada počula práve opačnú radu.„Pomalšie. On sa musí hrať. Musí mať z toho zábavu.“ Pre Ivku je to základ.

Samozrejme, šport má dieťa naučiť disciplíne. Má prísť načas. Má rešpektovať trénera.Má pochopiť, že je súčasťou tímu. Má vedieť pomôcť spoluhráčovi. Ale stále je to dieťa.„Pre mňa je podstatné, že má pohybovú aktivitu, spoluhráčov a nejaký cieľ. Naučí sa zodpovednosti.“

Či bude raz profesionál?

To dnes nepovažuje za dôležité. „Ak nebude hrať za áčko, nevadí. Nech si zahrá. Nech sa vybije. Nech má radosť.“Rodičia niekedy vidia NHL príliš skoro.“ Problém podľa nej často nevytvárajú samotné deti. Vytvára ho okolie. Vidí rodičov, ktorí už pri malých deťoch rozmýšľajú o budúcej profesionálnej kariére. Akoby sa cesta do NHL začínala tým, že desaťročnému dieťaťu vyplnia každú voľnú hodinu ďalším tréningom. Ivana pritom pozná množstvo profesionálov osobne. A rada im kladie jednu otázku.

Chceli by ste, aby vaše dieťa prešlo rovnakou cestou ako vy?

Odpoveď podľa nej nebýva jednoznačné áno. Skôr zaznie: Nech sa rozhodne samo.

Dnešné deti začínajú úplne inak

Pri pohľade na súčasný mládežnícky šport si všíma aj generačný rozdiel. Spomína si na hokejistov, ktorí začali korčuľovať oveľa neskôr, než je dnes bežné, a napriek tomu sa dostali na profesionálnu úroveň. Dnes má rodič často pocit, že ak dieťa nezačne veľmi skoro a okamžite sa nedostane do správneho výberu, niečo zmeškalo. Podľa Ivky je to nebezpečné nastavenie. Pretože športová cesta dieťaťa sa začne hodnotiť ako kariéra skôr, než dieťa vôbec pochopí, či daný šport miluje.

Sama pozná cenu vrcholového športu

Jej postoj má veľmi osobný základ. Ivka bola sama profesionálnou tanečnicou. Ako desaťročná odišla z Levíc do Bratislavy na konzervatórium. „Bola som na internáte sama. Bez mamy.“ S rodinou bola veľmi úzko spätá, preto bol tento krok náročný. Neskôr profesionálne tancovala folklór a venovala sa aj baletu. Šport jej dal veľa. Ale telo zaň zaplatilo svoju cenu. Prišli vážne problémy s chrbticou, operácie a napokon zákaz ďalšej veľkej športovej záťaže. „Ja som bola vďačná, že chodím.“ Dôsledky cíti podľa vlastných slov dodnes. A práve preto už nemá potrebu plánovať športovú kariéru svojho dieťaťa desať rokov dopredu.„Ja si užívam prítomný okamih“

Vlastné zdravotné problémy ovplyvnili aj filozofiu, s akou dnes žije. „Aj keď na to nevyzerám, nie je to úplne dobré. Bojujem každý deň.“ Potom pridáva možno jednu z najosobnejších viet celého rozhovoru: „Ja si užívam absolútne prítomný okamih. Neviem, čo bude o rok.“

A práve tu sa stretáva jej vlastný príbeh s príbehmi hokejistov, ktorým pomáha. Vie, aký tenký môže byť rozdiel medzi človekom plným športových plánov a pacientom, ktorý zrazu rieši otázku, či sa k svojmu športu vôbec vráti. Preto rozumie ich netrpezlivosti. Ich strachu. Aj potrebe vrátiť sa čo najskôr.

Od dievčaťa s ročenkami NHL…

Hokej pritom vstúpil do jej života dávno pred Sportclinic. Športom žila celá rodina. Otec bol veľký fanúšik, starší brat hrával hokej a Ivka sama mala obdobie, keď NHL doslova hltala.

Výsledky si zapisovala. Zbierala ročenky.  A mala svojho hrdinu. Petra Bondru. Ako tínedžerka mu písala do Washingtonu. Na Vianoce, na narodeniny. A potom jedného dňa prišla obálka. „Prišla mi obálka s pečiatkou Washington, D.C.“ Vo vnútri bola podpísaná fotografia.

Reakcia tínedžerky?

„Nešla som v ten deň do školy.“ Po rokoch sa s Petrom Bondrom stretla osobne a mohla mu povedať, čo pre ňu tá obyčajná obálka kedysi znamenala.

…až k majstrovskému poháru

Je na tom niečo symbolické. Dievča, ktoré sedelo v detskej izbe, zapisovalo si výsledky NHL a posielalo listy svojmu hokejovému idolu, sa o roky neskôr ocitlo priamo medzi profesionálnymi hokejistami. Nie ako lovkyňa autogramov. Ako človek, ktorému dôverujú. Slovan sa medzitým stal neoddeliteľnou súčasťou jej života. A medzi najsilnejšie spomienky patria, prirodzene, titulové sezóny.

Zvlášť emotívne spomína okamih, keď jej Tomáš Zigo dal možnosť zdvihnúť majstrovský pohár. Pohár, ktorý na obrazovke vyzerá oveľa ľahší než v skutočnosti. Bol to však predovšetkým symbol. Kedysi bola dievčaťom sledujúcim svojich hokejových hrdinov. Teraz stála vedľa nich.

Hokej nie je iba cesta k profesionálnej zmluve

A možno práve preto dnes dokáže vidieť šport z oboch strán. Pozná fascináciu. Pozná ambície. Pozná profesionálny šport. Ale pozná aj operačné sály, rehabilitácie a chvíle neistoty. Preto nechce svojho syna tlačiť do sna, ktorý možno nie je jeho. Ak raz bude chcieť ísť ďalej, bude pri ňom. Ak nie, hokej či iný šport mu stále môžu dať niečo veľmi dôležité. Kamarátov. Disciplínu. Pohyb. Zodpovednosť.Schopnosť byť súčasťou tímu. A hlavne radosť. „Nech sa hrá. Nech má z toho zábavu.“

Možno je trochu paradoxné, že človek, ktorý sa denne pohybuje medzi profesionálnymi športovcami, skončí pri takej jednoduchej myšlienke. Ale po všetkých operáciách, zraneniach, návratoch a príbehoch, ktoré za tie roky videla, je jej pohľad veľmi jasný. Nie každé dieťa musí vyrásť na profesionála. Oveľa dôležitejšie je, aby vyrástlo zdravé. A aby šport milovalo aj vtedy, keď raz zavesí korčule na klinec.

 

foto: Archív Ivan Murínová