Anjel bez krídiel v hokejovom Slovane „Všetky vzťahy vznikli cez zranenie.“ Viedenský, Šťastný, Bakoš, Buček aj Kukumberg v spomienkach ženy, ktorej hráči dôverujú

Na začiatku býva zranenie. Hráč potrebuje lekára, vyšetrenie alebo rehabilitáciu. Potom príde ďalšia návšteva, ďalší telefonát a ďalší návrat. A niekedy z profesionálneho kontaktu vznikne priateľstvo na celý život. Ivana Murínová za roky pri hokeji spoznala desiatky hráčov. Niektorí jej prirástli k srdcu mimoriadne silno.

„Tie vzťahy vychádzajú aj z toho, koľkokrát ten hráč za nami príde.“ Jednoduchá veta vystihuje veľkú časť Ivkinho príbehu. Najbližšími sa jej často nestali najväčšie hviezdy, ale hráči, s ktorými strávila najviac času v období, keď ich kariéra nešla podľa predstáv. Keď riešili zdravie.

Marek Viedenský a vzťah, ktorý pokračoval aj mimo kliniky

Medzi prvými menami, ktoré vysloví, je Marek Viedenský. „Keď som začínala, asi najviac mi prirástol k srdcu Marek Viedenský. Aj s celou rodinou.“ Viedenského podľa nej sprevádzali opakované zdravotné problémy. A práve preto spolu trávili viac času. „Väčšinou sú to hráči, ktorí mali opakované zdravotné ťažkosti.“ Postupom času sa prestali poznávať iba ako hráč a človek zo zdravotníckeho zariadenia. Stretávali sa aj rodiny. Kontakt pokračoval aj potom, keď ich už nespájala bezprostredná liečba. To je podľa Ivky typické pre množstvo vzťahov, ktoré si v hokeji vytvorila.

Andrej Šťastný a jeden z najťažších príbehov

Úplne inú emóciu má jej rozprávanie o Andrejovi Šťastnom. Jeho zdravotné komplikácie patria v Ivkiných spomienkach medzi prípady, pri ktorých nešlo iba o otázku ďalšieho zápasu či sezóny. Situácia bola podľa jej slov oveľa vážnejšia. „Andrej Šťastný, tomu sme v podstate zachránili nohu.“

Pri jeho liečbe v rozhovore vyzdvihuje aj úlohu doktora Jána Grauzela. Detaily zdravotného stavu je vhodné nechať na samotného hráča a lekárov, no význam, ktorý celý príbeh pre Ivku mal, je zrejmý. Najväčšou odmenou je podľa nej to, že ich vzťah pokračoval aj neskôr. „Do dnešného dňa si voláme, píšeme, stretávame sa.“ Práve náročné zdravotné príbehy vytvárajú podľa nej medzi ľuďmi väzby, ktoré ďaleko presiahnu jednu hokejovú sezónu.

Martin Bakoš a hranica, ktorá sa neprekračuje

Medzi hráčmi, ku ktorým má blízko, spomína aj Martina Bakoša. Jeho príbeh používa zároveň ako príklad absolútnej potreby diskrétnosti. Ak profesionálny športovec podstúpi zákrok, verejnosť by prirodzene rada vedela presnú diagnózu. Súper by však tú istú informáciu mohol využiť úplne iným spôsobom. Preto sa niekedy nemôže zverejniť ani fotografia, z ktorej by bolo možné identifikovať, čo hráča trápilo. „Mala som zakázané dať fotku von.“ Ivka v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje jednu vec. Dôveru hráčov si nevytvorila tým, že informácie pozná. Vytvorila si ju tým, že ich neposúva ďalej. „Nikdy som to nezneužívala. Ani to nebudem.“

Samuel Buček: „Taký môj druhý syn“

Najosobnejší je však príbeh Samuela Bučeka. Keď o ňom Ivka rozpráva, sama ho označuje za človeka, ku ktorému má mimoriadne blízko. „Samko je taký môj druhý syn.“ Aj tento vzťah sa začal zdravotnými problémami. Buček bol podľa jej spomienok ešte veľmi mladý. „Mal devätnásť, možno dvadsať rokov. Úplne mladý chlapec.“ Prišiel k nim v období, keď potreboval vyriešiť zdravotný problém. Nasledovala diagnostika, liečba a cesta späť. A niekde počas tej cesty sa profesionálny kontakt začal meniť. „Veľa sme spolu preberali jeho zranenie, návrat, rekonvalescenciu. Veľakrát sa pýtal, čo je dobré, čo nie.“ Postupne však hovorili aj o ďalších veciach.

Človek, ktorému sa dá zavolať

Profesionálny športovec môže mať okolo seba množstvo ľudí a napriek tomu niekedy potrebuje niekoho mimo svojho bezprostredného prostredia. Práve túto úlohu podľa Ivky niekedy zastáva pri Bučekovi.

„Potrebuje sa s niekým vyrozprávať. Aby to nebola rodina, ale niekto externý, kto ho vypočuje a zároveň pozná ľudí a vyzná sa.“ Ich rozhovory preto dávno nie sú iba o zdraví. Jedným z najväčších prejavov dôvery bol podľa nej moment spojený s jeho návratom do Bratislavy. „Bola som prvá osoba, ktorá vedela, že ide do Slovana.“ Pre Ivku však nebolo najdôležitejšie, že vie niečo, čo ostatní ešte nevedia. Dôležité bolo, prečo jej to povedal. „Strašne som si vážila, že mi takú informáciu zveril.“

Bučekovci sú už prakticky rodina

Časom sa vzťah rozšíril aj na ich rodiny. Ivka pozná Bučekovu manželku aj ich rodinné prostredie. Pomáha im aj pri veciach, ktoré s hokejom nemajú nič spoločné. A obe rodiny spolu trávia čas. „Boli sme u nich, pozerali sme zápas, smiali sme sa. Ideme spolu oslavovať narodeniny môjho malého.“ Vtedy je už ťažké hovoriť o vzťahu hráča a človeka z kliniky. Je to jednoducho priateľstvo. Zároveň však Ivka zdôrazňuje hranicu, bez ktorej by takýto vzťah podľa nej nemohol fungovať. „Je to moja práca. Sú to moji chlapci. Vystískame sa, vybozkávame a tam to končí. Hotovo.“ Podstatná je dôvera. Hráča, jeho partnerky, rodiny aj jej vlastného manžela.

Roman Kukumberg: správa, pri ktorej ju zamrazilo

Nie všetky udalosti, ktoré s hráčmi zažila, sa odohrali na ľade. Osobitné miesto má v jej spomienkach Roman Kukumberg a jeho vážna dopravná nehoda.„To sme veľmi prežívali. To bolo strašné.“

Na ráno, keď sa o udalosti dozvedela, nezabudla. Do práce prichádza veľmi skoro, často krátko po šiestej.„Už sa vedelo, že sa niečo stalo. Prišla mi správa, že sa stalo niečo veľmi zlé. Potom to už vytiahli médiá. Mňa hneď zamrazilo.“ Nasledovalo obdobie, keď už výsledky na ľade nemali význam. Hlavné bolo zdravie. Ivka v súvislosti s následnou zdravotnou starostlivosťou opäť spomína doktora Jána Grauzela a množstvo vybavovania, ktoré sprevádzalo prvé obdobie po nehode. O to emotívnejšie vnímala neskoršie správy o Kukumbergovom zotavovaní a postupnom návrate do hokejového prostredia. „Roman? Super. Lepší sa to.“ Tešilo ju, že sa opäť objavoval pri mužstve, pracoval s fyzioterapeutmi a vracal sa medzi ľudí, s ktorými strávil veľkú časť života. „To sme veľmi prežívali.“ V tomto prípade už nejde o otázku, kedy bude hokejista pripravený na ďalší zápas. Ide o niečo oveľa dôležitejšie. O návrat človeka.

Dres sa môže zmeniť, telefónne číslo nie

Jednou z najzaujímavejších vecí na Ivkiných vzťahoch s hráčmi je, že často pokračujú aj po ich odchode zo Slovana. Prestupom sa totiž človek, ktorého pozná roky, nestane cudzím. „To sú moji chlapci. To neznamená iba pre hráča, ktorý práve hrá za Slovan.“ Ak niekto odíde do iného slovenského klubu alebo do zahraničia a potrebuje pomoc, neraz sa ozve znova. A niekedy odporučí ďalšieho spoluhráča. Takýmto spôsobom sa postupne vytvorila komunita ľudí, ktorá už dávno presahuje jednu kabínu.

Hráč nie je iba meno na drese

Možno práve preto Ivka tak silno reaguje na spôsob, akým sa niekedy o hokejistoch diskutuje. Fanúšik vidí štatistiku. Ona si spomenie na človeka, ktorého videla v úplne inom stave. Na mladého hráča vystrašeného zo zranenia. Na operáciu. Na rekonvalescenciu. Na prvý zápas po návrate. Preto pri pohľade na hráča po zdravotných problémoch často ani nesleduje puk.„Pozerám sa, ako korčuľuje, ako zvláda záťaž, ako sa tvári.“ Niekedy sa hráči pri autobuse či po zápase pristavia a stačí krátka otázka. Všetko v poriadku?  A potom gesto alebo odpoveď. Áno. Pre človeka na tribúne bezvýznamná sekunda.Pre Ivku niekedy najdôležitejší moment večera. „Keď je zdravý a spokojný hráč na ľade, ja som najšťastnejšia.“

 

foto: archív Ivana Murínová