Kto nemá históriu, nemá ani budúcnosť, znejú slová Alexandra Vencela staršieho

Alexander Vencel starší chytal už ako 14-ročný za Dimitrovku a čoskoro za Slovan. V lige odslúžil 15 ročníkov, chytal 321-krát a získal tri tituly federálneho majstra i dva Čs. poháre. V rokoch 1965 – 1977 25-krát reprezentoval a 38-krát bol pripraveným náhradníkom Iva Viktora. So Slovanom získal okrem množstva úspechov aj ten najcennejší, ktorým je víťazstvo v PVP. Slovan vtedy porazil v Bazileji slávnu FC Bracelona pod taktovkou Michala Vičana. Kormidelníkovi Slovana je venovaná prvá časť publikácie Belasé Legendy. My sme si na neho zaspomínali práve s Alexandrom Vencelom starším.

Túto otázku ste dostali už veľakrát, ale aký bol Michal Vičan tréner?

„Miško Vičan obohacoval náš život každý deň. Nielen tým, že bol na tú dobu naozaj trénersky veľmi dobre pripravený. Vedel, čo ktorému hráčovi povie, ako ho upokojí, ako ho pozdvihne. Bol mimoriadne svojský. Mal veľmi zaujímavé metódy, ktoré by dnešní tréneri možno považovali za nemoderné. Ale v tom čase to bola trénerská dominanta. Pomohol Slovanu pri jeho úspechu práve v skladbe celého mužstva. Na oplátku nám potom vravieval, že nás mohol trénovať aj Šaňo Bumbala. To dokazovalo práve jeho charakter, že nebral všetok úspech iba seba, ale naopak, bol jedným z nás.“

Je v súčasnosti na Slovensku podobný tréner, ako bol on?

„Ťažko povedať. Záleží na tom, s akým materiálom tréner pracuje. Ale Michal Vičan vycítil, respektíve sa stretol s výnimočnou generáciou hráčov, ktorá mu vyhovovala. Neboli sme žiadne veľké hviezdy, ale neboli sme ani ľaknutí chlapci, ktorí sa niekoho boja. Ale práve skladba jeho futbalových myšlienok a naše rastúce sebavedomie, na ktoré nás zápas od zápasu pripravoval, to do nás vnášalo neuveriteľnú chuť ukázať sa pred ľuďmi.“

Môžete povedať nejaký príklad?

„Poviem. Keď sme prišli do Bazileja, nikto nás nečakal. Žiaden novinár, ani fotograf, nikto. Ubytovali sme sa v skromnom hoteli, stále nič. Vtedy Vičan povedal: „Chlapci, vidíte, oni si myslia, že my nevieme hrať futbal. Zajtra je váš deň a vy môžete ukázať, že to je presne naopak.“ Toto boli jeho slová pred zápasom. A skutočne to bolo tak, že po zápase to bola práve veľká Barcelona, ktorú si nik nevšímal. My sme naopak boli do rána hore, pretože každý chcel s nami robiť rozhovor, alebo sa s nami odfotografovať.

Dnes má tréner k dispozícii moderné metódy, rôzne analýzy, video a podobne. Ako tieto veci riešil v tej dobe pán Vičan?

„Celá príprava na zápas v podaní Michala Vičana spočívala v jeho perfektnej znalosti československého futbalu. Jemu stačilo naozaj málo a vedel o súperovi všetko. Mal aj svojich informátorov, stretával sa s ďalšími trénermi ako Markov, Vejvoda a ďalšími. Keď sme sa dostali v pohári PVP ďalej, mal informácie od Kubalu, ktorý poznal španielsky futbal, tak isto mal ľudí, ktorí ho informovali o mužstve Dunfermline cez pána Fialu, ktorý bol našim manažérom. Vičan nám kreslil informácie na tabuľu a boli veľmi jednoduché. Video si môžeme dnes pozrieť aj desaťkrát a stále to niekedy nestačí. On teda v tom čase nebol nemoderný. Pred každým tréningom nám maľoval na tabuľu, po každom jednom si robil záznam. Raz sme mu tabuľu schovali a on bol nešťastný, že čo sme mu to spravili, lebo vraj sme mu schovali celý rozum. Musíme teda o ňom hovoriť ako o skvelom trénerovi, ale aj ako o skvelom človeku.“

Humorných príhod s Michalom Vičanom sme už počuli mnoho, spomeniete si napriek tomu na nejakú, o ktorej ešte nevieme?

„My sme začali deň s tým, že sme čakali v kabíne, kedy príde. On totiž zvykol chodiť neuveriteľne presne, doslova na sekundu. On určil zraz a my sme už čakali. Zrazu sa otvorili dvere a my sme sa dopredu smiali, lebo už sme vedeli, čo príde. Vždy hovorieval, chlapci prepáčte, ale bol som u Gejzu Šlapku, alebo Petra Colotku, čo bol vtedajší predseda vlády. Tak my sme vraveli, ale tréner, veď ste prišli na čas. Ale on sa nedal a hovoril, že mal byť v kabíne skôr. A na to začal hovoriť, že prejednal to a tamto. To už sme ležali v kabíne na zemi, pretože to bola obohratá pesnička. On ju napriek tomu vždy používal, akurát v inom znení. Raz tvrdil, že vybavil som tebe byt, s tým jeho typickým hlohoveckým prízvukom, alebo tebe som vybavil auto. Takže sme vždy vedeli, že bude nasledovať pätnásťminútový príhovor. Potom sa vždy zbadal a hovorí: „jéžiš, šak som neni oblečený.“ Za minútu sa obliekol a zrazu sme boli na ihrisku. Takže takto nám začínal deň. Tých príhod je veľa, ale najviac ich pochádza práve z kabíny. Úsmevné je aj to, že každú chvíľku niekoho vyhodil a potom na druhý deň s takým ľútostivým výrazom hovovrieval, že chalani, ja vás tak rád vidím (úsmev).“

Je Michal Vičan tým najvhodnejším adeptom pre prvé vydanie publikácie Belasé Legendy?

„V každom prípade získal s nami najvyššie futbalové ocenenie, takže toto zaradenie je veľmi šťastné. Tým že bol aj svojrázny hráč a tréner, je to dobrý počin, že je prvým práve on. Ostatné publikácie nebudú vždy niečo ľuďom hovoriť, možno iba tým skôr narodeným a to len okrajovo. Ale som rád, že touto knihou začíname deťom otvárať oči. Ale nestačí iba ukázať knižku, alebo ju prečítať. Musíme to robiť ako v Barcelone, Dortmunde, Mníchove, Kyjeve a ďalších mestách. Musíme mať svoju sieň slávy ako oni, kde je všetko na paneloch. Dnes vedia ľudia iba o Dubovskom, ale aj on mal veľa skvelých spoluhráčov. Rovnako ako ja. Dnes mi iba môj brankár povie, že ma pozná a že som vyhral PVP, ale iba preto, lebo ho trénujem. A tu sme niečo zanedbali. Neurobili sme dostatočnú propagandu našej histórii. Pretože kto nemá históriu, nebude mať ani budúcnosť.“