„To sú moji chlapci.“ Žena v zákulisí Slovana, ktorej hokejisti volajú, keď potrebujú pomoc

Nie je trénerkou ani klubovou funkcionárkou. A hoci pracuje v zdravotníckom prostredí, sama nie je lekárkou. Napriek tomu patrí už roky medzi ľudí, na ktorých sa hokejisti Slovana Bratislava obracajú, keď potrebujú zdravotnú starostlivosť. Ivana Murínová zabezpečuje termíny, vyšetrenia a ďalší servis, no počas rokov vzniklo niečo oveľa silnejšie. Dôvera. V jej okolí jej nik inak nepovie ako Ivka.

Keď o hokejistoch rozpráva, nepoužíva výraz pacienti.  Hovorí im jednoducho: „To sú moji chlapci.“

A po chvíli rozhovoru je jasné, že to nie je fráza. S niektorými sa pozná roky. Videla ich zranených, frustrovaných aj šťastných. Zažila chvíle, keď nevedeli, kedy sa vrátia na ľad, ale aj momenty, keď po dlhej liečbe opäť nastúpili.

A práve návrat hráča je pre ňu často väčším víťazstvom než výsledok na tabuli.

Spojenie so Slovanom trvá desaťročia

Vzťah pracoviska, v ktorom Ivana pôsobí, s hokejovým Slovanom nevznikol včera.

Podľa jej spomienok sa spolupráca rozvíjala približne dve desaťročia. Jednou z dôležitých osobností jej začiatkov bol doktor Vladimír Lupták, ktorého Ivana spomína ako dlhoročného klubového lekára. Neskôr významnú časť agendy prevzal doktor Ján Grauzel. Práve obdobie, keď sa Ivana dostala do Sportclinic, sa prekrývalo s generačnou zmenou v zdravotnej starostlivosti o športovcov.

„Keď som tam prišla, Sportclinic už so Slovanom spolupracoval. To sú desaťročia, čo sa staráme o chalanov z áčka.“  Doktor Grauzel sa postupne stal vyhľadávaným traumatológom a podľa Ivany k nemu smerovali nielen hokejisti, ale športovci z rôznych disciplín. „Cyklisti, tenisti, hokejisti, bolo jedno, z akého športu prišli.“

V ďalšom období sa v jej rozprávaní objavuje doktor Iľja Chandoga, ktorý sa postupne stal jedným z hlavných článkov zdravotnej starostlivosti o hráčov. Ivka spomína aj Ericha Murára a ďalších ľudí, ktorí boli počas rokov prepojení so zdravotnou starostlivosťou o mužstvo.

Od tanca k športovej medicíne

Ivka pritom veľmi dobre vie, čo znamená byť športovcom a zrazu zistiť, že vlastné telo prestáva poslúchať. Sama bola profesionálnou tanečnicou. Ako desaťročná odišla od rodiny do Bratislavy na konzervatórium. Tancovala folklór, venovala sa baletu a šport bol prirodzenou súčasťou jej života.

Potom prišli vážne zdravotné problémy. Chrbtica, operácie a napokon moment, keď jej šport prakticky zakázali. „Som vďačná, že chodím, že žijem.“ Nie je to veta človeka, ktorý pozná športové zranenia iba z lekárskej dokumentácie. Prežila ich.

A možno práve preto dokáže pochopiť profesionálneho hokejistu, ktorý nechce počuť, že na vyšetrenie môže prísť o dva týždne. „Hráč sa tým živí. Keď ho niečo bolí, potrebuje to riešiť hneď. Nemá priestor týždeň čakať.“

Keď dostala ponuku pracovať v športovej klinike, veľa presviedčania nepotrebovala.„Pamätám si, že som prišla na pohovor a povedala: „Nič mi nehovorte. Ja to beriem.“ Hokej totiž milovala dávno predtým.

Začínala na recepcii. Postupne však pribúdali povinnosti, kontakty aj zodpovednosť. Keď sa Sportclinic presťahoval pod nemocničné zázemie a stal sa súčasťou Penta Hospitals, jej práca sa rozšírila na klientsky servis a koordináciu starostlivosti. Pri spolupráci so Slovanom sa stala jednou z prvých kontaktných osôb.

Keď hráč potrebuje vyšetrenie, diagnostiku alebo ďalšiu zdravotnú starostlivosť, jej úlohou je dostať ho čo najrýchlejšie tam, kam potrebuje. „Keď sa niečo stane, potrebujeme urgentne röntgen, CT, magnetickú rezonanciu, infúziu alebo akékoľvek vyšetrenie. Ide o to, aby mal hráč okamžitú zdravotnú starostlivosť.“

Kalendár prispôsobuje hokeju

Postupom času zašla ešte ďalej. Hokejový kalendár ovplyvňuje dokonca spôsob, akým myslí na voľné termíny. Vie, kedy Slovan hrá. Vie, kedy nasleduje náročný víkend. A vie aj to, že v pondelkové ráno môže prísť telefonát. Preto sa snaží myslieť dopredu.„Mám napísané, kedy sa hrá hokej, a podľa toho viem, ako si rezervovať termíny, keby sa niečo stalo.“

Niekedy nepotrebuje termín nikto. Inokedy prídu naraz traja či štyria hráči.„Všetko závisí od toho, ako skončia zápasy a koľko sa ich zraní.“ Pre profesionálneho športovca totiž rýchlosť rozhoduje. Ak sa problém objaví cez víkend, ideálne je, aby už v pondelok poznal diagnózu a vedel, čo bude nasledovať.

Dôvera je dôležitejšia než informácie

Ivka však veľmi rýchlo pochopila, že zdravotná starostlivosť o profesionálnych športovcov znamená ešte jednu vec. Diskrétnosť.

Človek v jej pozícii vie množstvo informácií, ktoré by fanúšikovia radi poznali. Kto je skutočne zranený? Čo mu je? Kedy sa vráti? Prečo nehral? Ako vážne to je? Na tieto otázky má jasné pravidlo. „Nie som oprávnená poskytovať informácie o zdravotnom stave.“

Ani jej blízky vzťah s hráčmi na tom nič nemení. Práve naopak. Čím je vzťah bližší, tým dôležitejšia je dôvera. „Základom sú pre mňa vzťahy. Dôvera.“ Hráči totiž časom nezačnú hovoriť iba o zdraví. Rozprávajú o kariére, rodine, problémoch či rozhodnutiach.Niektorí potrebujú človeka, ktorý ich jednoducho vypočuje. „Niekedy sa mi aj vyrozprávajú. Povedia mi veci, ktoré by možno nemuseli.“ A práve tie musia zostať medzi nimi.

Na tribúne už nevidí iba hokejistu

Blízkosť k hráčom zmenila aj spôsob, akým sleduje samotný hokej. Bežný divák sleduje puk. Ivka niekedy sleduje rameno, koleno alebo spôsob, akým hráč korčuľuje. Najmä keď sa práve vrátil po zranení. „Keď viem, že ide po úraze na ľad, prežívam to. Keď vidím tie mantinely a súboje, viem, aké môžu byť následky.“

Na štadióne má dokonca vlastné rituály. Počas jednotlivých tretín si rada mení miesto tak, aby sledovala dianie z rôznych strán. Pozoruje rozkorčuľovanie, náladu hráčov a ich reč tela. Priznáva aj typickú fanúšikovskú poverčivosť. „Som hrozná. Bojím sa, že keď niečo zmením, nebude sa im dariť.“

Kritika bolí viac, keď hráčov poznáte

Aj preto niekedy inak vníma kritiku fanúšikov. Nie preto, že by hráčov považovala za nedotknuteľných. Sama má na ich výkony často jasný názor. Rozdiel je v tom, že pozná človeka, ktorého fanúšik vidí iba ako meno na drese. „Môj pohľad je veľakrát iný, lebo ja mám s nimi iný vzťah.“ Keď sa mužstvu nedarí, bolí ju to. Keď sa však na internete objaví tvrdá kritika konkrétneho hráča, jej prvou reakciou je často potreba brániť ho. „Ja sa za nich bijem.“

Prirovnáva to k vlastnému synovi. Aj jemu dokáže povedať, že niečo neurobil dobre. Ale keď potrebuje podporu, bude tam.„Takisto sú to moji chlapci. Ja som taká mama.“

Modrá krv

Jej spojenie so Slovanom už dávno prekročilo pracovnú zmluvu. Hovorí, že o nej ľudia hovoria ako o človeku s „modrou krvou“. Ona sama sa tomu smeje, ale zároveň priznáva, že Slovan má v jej živote výnimočné miesto. „Keď chlapci niečo potrebujú, je jedno, kto mi zavolá. Pre mňa je to priorita.“ Pretože za tie roky už nejde iba o klub. Ide o konkrétnych ľudí. A keď sa hráč po zranení opäť objaví na ľade, pre Ivanu má ten moment úplne inú hodnotu. „Keď je zdravý a spokojný hráč na ľade, ja som najšťastnejšia.“

Foto: archiv Ivana Murínová