Jozef Valovič verí v novú éru úspechov Slovana, kľúčom bude otvorenie nového štadióna
Meno Dr. Jozef Valovič je so Slovanom späté dlhé roky. Väčšina z nás si ho pamätá ako úspešného trénera, keď po boku Dušana Galisa pre Slovan vybojoval niekoľko trofejí. V belasom vystriedal viacero pozícii, aktuálne je prezidentom Akadémie ŠK Slovan Bratislava. Ako úspešný tréner vystriedal viaceré kluby, získal s nimi trofeje. Aké boli jeho začiatky v Slovane, akí hráči mu prešli cez ruky, čo stálo za úspechom Slovana začiatkom 90-tých rokoch?
Ako vznikol váš vzťah k Slovanu ?
„Vyrastal som na Tehelnom poli s generáciou hráčov, ktorí v 60-tych rokoch hrávali za Slovan. Či už hokej, alebo futbal. Spomenul by som Rudolfa Tajcnára, Milana Kuželu, Ľubomíra Ujváriho, či Jozefa Golonku. Ako sedemročný som býval v jednom vchode s Golonkom. Vyrastali sme v športovej komunite. Každý v lete hral futbal, v zime hokej. S futbalom som začal ako osemročný, v Slovane ma trénoval pán Šoral, neskôr Tibenský. V doraste Slovana som si veľmi dobre rozumel s Ondrejom Kadákom. Chodil som aj na hokej, kde ma viedli tréner Urcikan a Slávkovský. Spoluhráčmi mi boli aj bratia Marián a Peter Šťastný. V tom čase každý 10-ročný chlapec z Tehelného pola vedel korčuľovať, plávať, hrať volejbal, basketbal. Boli sme všestranní. Hrávali sme medzi sebou turnaje. Stretávacím bodom bola pre nás krčma Beseda, kde sa začalo čapovať pivo Stein, my aj s Mirom Žbirkom, ktorý bol členom našej partie sme si dávali kofolu, ktorá sa začala čapovať v roku 1965. Toto boli moje prvé dotyky so Slovanom. Otec ma brával na domáce zápasy, od malička som bol preto veľký Slovanista. Pamätám si na hráčov ako Moravčík, Velecký, Šlosiarik, Popluhár, či brankár Schrojf.“
Čo vám z tejto dekády najviac utkvelo v pamäti?
„Bol to rok 1962, kedy sa konali Majstrovstvá sveta v Čile, kde naši hráči hrali vo finále. V tom čase, ešte nebolo možné všetko sledovať. Za Slovan boli vo výbere Schrojf a Popluhár. Na Slovane bolo v tom čase za Robotníckou tribúnou škvarové ihrisko, kde nám prišli títo výborní hráči porozprávať, ako to v Čile bolo, podelili sa s nami o nezabudnuteľné zážitky. Neskôr vyšla aj publikácia, „Bojovali sme v Čile,“ kde si pamätám Ščibrániho ako dal gól. Futbal bol v tom čase pre nás drogou, okrem školy sme nepoznali nič iné.“
Ako ste zvykli tráviť voľný čas?
„Bola iná doba ako je teraz. Ako 16-17. roční sme zvykli chodiť ako partia na korzo, kde sme sa stretávali pri hodinách pred hotelom Charlton. Okrem toho Meky Žbirka zvykol hrávať na gitare pri krčme Beseda pesničky od Paula McCartneyho, vedeli sme tie pesničky aj spievať. Ale ako hovorím, keď sme mali voľno, boli sme na ihrisku. Po Majstrovstvách sveta v Tampere nám Jozef Golonka doniesol a požičal nové hokejové prilby. Boli to pekné spomienky. Aj na základe týchto skúseností som dospel k rozhodnutiu, ísť na Fakultu telesnej výchovy a športu, a spraviť si aprobáciu na trénerskú licenciu. Mal som špecializáciu futbal u pána Kačániho. Rovnako ako aj môj brat Anton, ktorý pôsobí ako úspešný mládežnícky tréner sme si futbal zamilovali.“
Kam smerovali vaše kroky po ukončení vysokoškolských štúdii?
„Po ukončení školy ma v roku 1975 oslovil Slovan, kde som bol do roku 1982 šéftréner futbalových tried. Veľmi mi pomohol doktor Chodák, ktorý v tom čase patril k uznávaným odborníkom. Nebol iba skvelým doktorom, ale aj dobrým futbalistom Slovana. V tom čase sme obdivovali hlavne Real Madrid, hráčov ako Di Stefano a Gento, či Brazílčana Pelého. Ak sa vrátim k trénovaniu, začínal som od piky, Od prípravky, od mladších až po starších žiakov Slovana. V rokoch 1980 a 1981 sme boli federálny majstri v kategórii žiaci. Vyrástli tu takí hráči ako Vencel, Stúpala, Juriga, boli tam futbalisti, ktorí to niekam dotiahli. Po odchode pána Jurčáka do dôchodku som sa stal v roku 1982 tajomníkom Slovana. Tu som spoznal výborných ľudí akými boli Fiala, Zlochovci, či Maroš Krajčí. Kto patril do TJ Slovan, či už to bolo z oddielu futbal, tenis, hokej, cyklistika, či basketbal sme sa všetci poznali. Sledovali sme Tkáča, ktorý bol olympijským víťazom dráhovej cyklistike, ten mal také stehná ako dvaja futbalisti. V lete na kúpalisku na Tehelnom poli Antom Urban môj nástupca a nový tajomník, skákal z 10 metrovej veže hlavičku vo veku 55 rokov. Čo teda nie je jednoduché, ale dokázal to. Neskôr som trénoval juniorku, chlapcov, ktorí prišli z dorastu. Úzko som spolupracoval s trénermi Obertom a Hrdličkom. S juniorkou som postúpili do druhej ligy, neskôr sa pri A mužstve začali striedať tréneri, Zachar, Švec a Jankech. Z juniorky prešlo do A mužstva až deväť hráčov, plus pridal sa aj Peter Dubovský. Vypracoval som tréningový plán. Veľmi si cením spoluprácu s pánom Jankechom, kde som pôsobil pri mužstve dve sezóny. Po jeho odchode do Malajzie v máji 1990, som mužstvo prebral ako prvý tréner a svoj debut som okorenil výhrou nad Brnom 1:0. To v tom čase ich trénoval známy tréner František Cipro. Vo veku 38 rokov som patril k najmladším trénerom, ktorí viedli z pozície hlavného trénera svoje mužstvo vo federálnej lige.“
Aká bola vaša spolupráca s Dušanom Galisom?
„Po skončenej sezóne v roku 1990, sme mali stretnutie s Dušanom Galisom s vedením Slovana. Zavolali si nás oboch. Po hlasovaní sa rozhodlo, že Dušan bude hlavným trénerom, a ja jeho asistentom. Nebral som to ako prehru, vedel som, že mužstvo je dobre pripravené na federálnu ligu. S Galisom prišli nové veci, medzinárodný styk, ktorý podporoval nový manažér Anton Ondruš. Mužstvo sa vhodne doplnilo o Gostiča, Timka, prišiel Haraoui. Pracovali sme od rána do večera. Futbal nie je iba záľuba, ale je to drina. Dostavili sa výsledky, okorenené titulmi. najmä tým federálnym v roku 1992. Dnes sa to ťažko porovnáva, keďže Sparta, Slavia, Sigma Olomouc, Ostrava, či Brno mali kvalitné tímy. Išlo o rivalitu mimo územia Slovenska. S Galisom sme si rozumeli, stačil pohľad a obaja sme vedeli, čo treba robiť. Vážil si moje názory, ja som neprekračoval jeho kompetencie. Našou devízou bolo. že sme dokázali vytvoriť zápasové podmienky pre hráčov aj v tréningu. Na naše tréningy chodili viacerí tréneri s notesmi, a zapisovali si. Boli nimi napríklad Karol Marko, Anton Dragúň, Anton Jánoš. Futbalový zväz robil na Slovane rôzne školenia. „
V dnešnej dobe sa chodia tréneri vzdelávať do zahraničia. Absolvovali ste podobné stáže?
„Za tých sedem rokov, čo som bol pri A mužstve som absolvoval niekoľko trénerských stáži v zahraničných kluboch. Veľmi veľa mi dal pobyt v Birminghame na Aston Ville. V tom čase bol trénerom Atkinson, počas 14 dní som sledoval ich tréningový proces. Tí chlapci často spolu komunikovali. Tešili sa na tréning, počas cvičení trénovali rôzne herné situácie, cibrili techniku. Tréneri mali počas tréningov dobrú náladu. Keď som sa vrátil z Anglicka, pridali sme do našich tréningov tzv. rezané 30 – 40 metrové pasy, aby to hráči mali v nohe. Okrem toho som bol dvakrát aj v Taliansku, v stredisku Coverciano. Stretli sa tam viacerí talianski ligoví tréneri. Na Talianoch sa mi páči ich defenzíva a hlavne taktická disciplína pri organizácii hry. V tých časoch sa začalo používať slovo katenačo. Coverciano mi dalo veľmi veľa, uvedomili sme si, že kľúčom ako vyhrať federálnu ligu, je organizovaná hrá, ktorá spočívala v tom, že po zakončení útoku, každý hráč prepne na obranu. Vždy sa hráči museli dostať pod loptu. Postupne sme začali do útočenia zapájať aj krajných obrancov. Na pravo sme využívali rýchlosť Ladislava Pecka, na ľavo operoval Vlado Kinder, ktorý mal dobrú strelu. Taliani mali do detailu prepracované tréningové publikácie o presúvaní hráčov.“
Slovan ťažil aj zo Stúpalových dlhých autov, trénovali ste ich špeciálne na tréningoch?
„Stúpalové auty boli našou veľkou zbraňou. Keď sme boli na sústredení vo Švédsku, v mestečku Kirona asi 150 km za polárnym kruhom, ukázali nám pravú švédsku saunu. Domáci Švédi hádzali dlhé auty, Tomáš mi hovorí:“Tréner, ja som v tom lepší ako on“ a pravidelne to na tréningoch trénoval.“
V čom tkvel úspech pri zisku spomínaného titulu?
„My sme okrem spomenutých nových prvkov v tréningovom procese dbali aj na mapovanie hráčov zo športovej stránky. Mali prepracované tréningy, vyhodnocovali sme akú záťaž hráči absolvovali. V realizačnom tíme boli Galis, Valovič a Vencel starší. Postupne sme začali spolupracovať s doktormi, Pavlom Malovičom, Vladom Kaizerom, Vladom Penerom a kardiológom profesorom Fischerom. Tréner musí posúdiť, kedy je tréningový proces dobrý, kedy hráčovi pridať alebo ubrať zo záťaže. Základom bolo mať hráča najlepšie pripraveného na zápas. Poznali sme pocity hráčov. Na tréningoch sme robili súťaže, kto trafí vinkel, nohejbal, hlavičkovanie, gól z uhla. Toto hráčov bavilo, doťahovali sa. Dôležitou súčasťou nášho úspechu bol mimo futbalový život. Minimálne raz do týždňa sme si boli s chlapcami sadnúť. Neboli to však žiadne opiáše, ale spoločné opekačky na Kolibe. Alebo spoločná dovolenka na Kanárskych ostrovoch aj s rodinami. Okrem toho, ďalšia pre nás podstatná vec, hrávali sme prípravné stretnutia aj proti menším mestám ako Viničné, hoci sme vysoko vyhrali, o výsledok nešlo. Hráči po zápase išli na spoločné posedenia, či už husacina, kačacina alebo do Pezinku na hody. Utužovali sme kolektív, hráči sa spoznali, potom na ihrisku si navzájom pomohli. Dbali sme na to, aby hráči zabojovali jeden za druhého, za trénera. Brali sme hráčov ako svoje deti. Toto možno v dnešnej dobe chýba. Tréningový cyklus je nastavený inak, veľa sa hovorí o strave, fyzioterapeutoch, či pitnom režime. Základom úspechu však bola aj skutočnosť, že sme odohrali veľa prípravných zápasov so zahraničnými mužstvami, kde hráči nabrali nové skúsenosti, ktoré dokázali zúročiť v ligových zápasoch. Vysvedčením pre nás bolo, že sme mávali na zápasoch plný štadión. Veľa ľudí sledovalo aj samotné rozcvičky pred zápasmi.“
Spomínate si na nejaké zaujímavosti, ktoré sa udiali pred pohárovými zápasmi?
„Bolo to pred domácim zápasom s Realom Madrid, sedeli sme vo výrivke, tréneri a hráči. V tom čase sa dali vyrobiť nové vlajky, bolo by dobré keby nám tú malú vlajku pápež pokrstil. Možno Real vyradíme. Všetci sa tomu smiali. Mali sme jedného kamaráta, Richarda Vrableca, ktorý bol vedúci mužstva u žiakov. Mal rôzne kontakty, navrhol som mu teda, choď nám túto vlajočku dať pokrstiť. Richard to pre nás spravil, chlapcov to povzbudilo, povedali si poďme ich vyradiť. Hoci nám dal doma Butragueñov gól, ale na Reale sme remizovali, keď skóroval Dubovský.“
Ako v tom čase prebiehal skauting?
„V tej dobe bol Slovan značka, a je ňou samozrejme aj dnes. Ale vtedy, chcel hrať každý za Slovan. S Galisom sme to mali o to ľahšie. Pomáhal nám Vilo Čech, ktorý mal veľký prehľad o hráčoch, za ktorými osobne chodieval. Raz nám spomenul Jara Timka, že je to šikovný útočník a dáva veľa gólov. Doktor Križan a ja sme sadli do auta a išli za Jarom do Valalikov, kde sme ho našli v krčme ako konzumuje fazuľovú polievku. Povedali sme mu, že ide do Slovana, v tom čase za smiešnu sumu, dostal tu byt a starali sme sa oňho. Krátko po ňom prišiel Palo Gostič zo Stropkova. Stropkovu vyhorel štadión, zhorela im v roku 1982 tribúna. Slovan poslal mladým chlapcom tepláky, sadu 100 kusov aj kopačky. V tom čase bola solidarita, neviem, či by sa toto stalo aj dnes. Miloš Glonek hrával za Novú ves na Žitavou, Jozef Obert si ho odtiaľ stiahol do dorastu. Laca Pecka z Kysúc, Tittela z Kubína, boli sme ich osobne navštíviť.“
Osobnou osobnosťou bol Peter Dubovský, divákov na ihrisku bavil, aký bol v kabíne?
„S Petrom som sa prvýkrát stretol v čase, keď náš dorast trénoval Dušan Kučera, ktorý mi povedal, že za Vinohrady hrá šikovný chlapec. Peter mal 15 rokov a už hral za dorast. Mali sme to zo Slovana na Vinohrady iba kúsok, v zápase dal dva góly a hneď ma svojím výkonom zaujal. Po skončení stretnutia sme si sadli, a ponúkol som mu možnosť ísť hrať za Slovan. Dubovský miloval loptu, vždy pred tréningom si ju otestoval, zažongloval, vyskúšal jej tvrdosť. Bol známy tým, že vedel zakončovať z half voleju, čo nie je ľahký kop. Krátko po rozcvičke si zavolal brankárov a trénoval to s nimi. Veľmi ho to bavilo, spolu s Kinderom, Kitkom a Trutzom súťažili. Nemal rád, keď sme mali tréning bez lopty. Posilňovňu sme brali ako 20 minútovú rozcvičku pred tréningom. Každý hráč vedel spraviť kotúľ vzad do stojky, či samotnú stojku spraviť, preskočiť švédsku bedňu. Peter cibril streľbu, z rôznych herných situácii, okrem toho trénoval štandardtky. Jeho kopacia technika bola fantastická. Vedel sa aj zabaviť, pred odchodom do Realu pozval celý tím na Kuchajdu, kde nám všetkým objednal koňak kuruvazier. Zdôraznil, že toto nie je rozlúčka, tá bude večer vo Weste na Kolibe. Musím povedať, že som šťastný, že mal možnosť s hráčmi ako Dubovský a spol spolupracovať.“
V Slovane sa vystriedalo viacero zahraničných hráčov, bol Fabio Nigro najlepším legionárom aký kedy v Slovane hral?
„Nigro prišiel do Slovana z Prievidze, kde trénoval Anton Dragúň. Odohrali sme proti nim veľa dobrých zápasov. Fabio na rozdiel od našich hráčov po príchode na ihrisko všetko zhodil, bol od prvej minúty zanietený hrou. Ťah na bránu mal enormný, kopaciu techniku na vysokej úrovni. Jeho rohy boli pre nás silnou zbraňou, z nich ťažil najmä Dušan Tittel. Dodnes som s nám v kontakte. Bol to šťastný krok pre Slovan, keď ho angažoval. Posunul našu hru na vyšší level. Dokázal súperovu obranu okabátiť utajenou prihrávkou. Nigro podobne ako Jokl dával kolmé lopty. Mal tri silné vlastnosti. Prvou bol výber miesta, druhou cit pre loptu. Presne vedel kedy má prihrať, kedy potiahnuť loptu a treťou boli štandardné situácie. Youssef Haraoui bol iný. Ten nebral ohľad na súpera, jemu bolo jedno, či sme hrali proti Sparte alebo Chebu. Keďže som bol francúzštinár, venoval som sa mu. Nigro bol legionár, hráč, od ktorého sme mohli učiť.“
Okrem Slovana ste pôsobili aj ako reprezentačný tréner pri výbere do 21 v ČSFR v rokoch 1992/ 1993, koho ste v tíme viedli?
„Moju prácu ohodnotil aj český futbalový zväz, keď sa delila republika ma nominoval na trénera 21-tky. Za Čechov bol Kopecký za Slovákov ja, boli sme rovnocenní tréneri. V tom výbere boli takí hráči ako Pobroský, Nedvěd, Šmicer, Bejbl, Berger, Galásek, brankár Blažek, zo Slovákov napríklad Tomaschek, Zeman, Zvara, Kožlej Rusnák, König, Penksa, nerád by som na niekoho zabudol. Viacerí z nich sa presadili vo veľkých kluboch, s českým výberom boli aj majstri Európy. Na svojom konte mám odtrénovaných 200 stretnutí vo federálne lige. So Slovanom som odtrénoval šesť sezón, 180 zápasov. V Slovenskej lige 187 duelov. Ďalším ocenením pre nás s Galisom bola možnosť trénovať Slovensko.“
Na Tehelnom poli vyrastá nový štadión, prinavráti Slovanu slávne časy ?
„Ja som o tom presvedčený, že sa nám vrátia zlaté časy. Do Bratislavy na Slovan budú chodiť ľudia z okolia, budú zvedaví. Hoci sa vraví, že je to Národný štadión, bude to štadión Slovana, stavia ho náš majiteľ. Bez neho by sa to nepostavilo. Nikto by sa do toho nepustil, či sa to niekomu páči alebo nie. Výkonnosť hráčov na Tehelnom poli bude vyššia, budú mať svoj krásny domov. Stúpne aj pracovné nasadenie zamestnancov. Je pre ľudí cťou pracovať pre Slovan.“
Akadémia Slovana funguje tretím rokom, ako ste s ňou spokojný?
„My môžeme povedať, že na Akadémii má prvý súkromný internát. Chcel by som apelovať na mladých hráčov, poďte hrať za Slovan, ten je značkou a o dva roky to bude top klub akým bol. Keď bude nový štadión a stabilizuje sa aj Akadémia, budeme najlepší. Touto cestou sa chcem poďakovať majiteľom, za ich podporu a starostlivosť o klub. Podmienky na prácu majú všetci v Slovane zabezpečené, čo je základný predpoklad, aby všetko bolo tak ako má byť. Nemôžeme žiť iba z histórie, ale máme na čom stavať. Čaká nás storočnica a otvorenie nového štadiónu. Načasovanie nemôže byť hádam ani lepšie.“
Na čo sa chcete v najbližšom čase zamerať?
„Chceme, aby ľudia motivovali hráčov. Medzi trénerov sme prijali Sziliho Németha, Pavla Sedláka, hráčov, ktorí v Slovane odohrali pekné roky. Chceme, aby už mladí hráči, keď prídu hrať proti Slovan pocítili, že hrajú proti Slovanu. Nemôžeme doma ani vonku hrať ustráchane. Tréneri musia vedieť hráčov namotivovať, pripraviť pre nich kvalitné tréningy, venovať im veľa času. Už v mladom veku im vštepiť vlastnosť súťaživosti a umeniu vyhrávať. Teraz prichádzame s programom Top skupina. Do nej má každý otvorené dvere, hráči v tejto skupine budú trénovať o 30 minút viacej ako ostatní. Bude zameraná na taktické veci, rozvoj myslenia, spolupráce a ďalších iných aktivít.“
Kto všetko sa môžete do Akadémie prihlásiť?
„Každý chlapec, ktorý má aspoň 15 rokov sa môže prihlásiť. My sme ústretoví ku každému, dáme mu šancu ukázať sa na tréningoch, ideálne odohrať dva-tri prípravné zápasy. 14 dní mu poskytneme stravu a ubytovanie zadarmo. Následne tréneri a riaditeľ Akadémie zhodnotia jeho výkonnosť a povedia, toto je borec, ktorý je vhodný pre Akadémiu Slovana. Tí, ktorí u nás pôsobia majú naordinovaný denný režim. Budíček ráno siedmej. Pondelok, utorok, streda majú individuálne tréningy. Máme troch vychovávateľov, ktorí sa o nich starajú. Na dnešné pomery majú veľmi slušné podmienky na Akadémii, samozrejme chceme ich vylepšovať, aby štandard bol lepší.“
