Slovan je pre mňa pojem

Jeden z najlepších brankárov, aký kedy hrali za Slovan nám v rozhovore o sebe a svojej kariére odkryl viacero zaujímavých zážitkov. Dnes 38 ročný rodák z Nového Sadu, žije na Slovensku už 13 rokov. Viacerí fanúšikovia si pamätajú na skandovanie jeho mena “ Ole Ole,  Vojin Prole!“

Ako by si ste v krátkosti zhrnuli vaše začiatky s futbalom?

„Prvé kroky vo futbale som začal u nás vo Vojvodine Novi Sad, kde som navštevoval dorasteneckú futbalovú školu. Po jej skončení, ako väčšina chalanov som sa nedostal do prvého tímu Vojvodiny, preto som odišiel do FK Mladosť Bački Jarak, ktorý vtedy hral prvú B-ligu. Srbská liga bola rozdelená na dve časti, prvá A a prvá B. Moja kariéra pokračovala v Železníku Belehrad, kde som odohral štyri sezóny. (1997-2001). Potom smerovali moje kroky do Slovana, kde som hral do roku 2007, keď som ukončil kariéru.“

Od malička ste boli v bráne?

„Nie, zo začiatku som hrával útočníka, ale bol som dosť lenivý, nechcelo sa mi behať. Myslel som si, že je to jednoduchšie isť do brány, ale dnes už viem, že to nebolo až také jednoduché. (smiech).“

Pamätáte si kto trénoval Slovan v čase vášho príchodu?

„V tom čase bol trénerom pán Dragúň, potom sa v jednom roku vymenili štyria alebo piati tréneri. Neskôr trénoval Slovan aj pán Radolský alebo ku koncu pán Jankech. „

Ktorý tréner v Slovane, alebo vo vašej kariére vás najviac naučil?

„Najviac mi dal môj tréner v Srbsku – Saša Nikolić, ktorý vytiahol všetko dobré, čo vo mne bolo.  Bol som lenivý, investoval do mňa svoj čas aj energiu,  veľmi mi pomohol v mojej kariére. V Slovane mi dôverovali všetci tréneri. Potom som sa zranil, a už som sa nedokázal dostať do pôvodného tempa a formy akú som mal predtým. Navyše v Slovane v tom čase bola ťažká situácia. Neboli peniaze, nikto nevedel čo bude, kto zostane… Vedenie chcelo dať šancu mladším hráčom, tí čo chceli odísť odišli, ja som ostal do konca. Nemôžem na žiadneho trénera nič zlé povedať.

 V Slovane ste odohrali veľa zápasov, ktorý zápas bol pamätný?

„Pamätný? Zápas, ktorý si budem pamätať vždy  je prehra v sezóne 2002/2003 s Púchovom vo finále Slovenského pohára (2:1 po predĺžení pozn. redaktor). Tak isto zápas so Žilinou, kde sme prehrali titul o  majstra.  V tomto stretnutí sme ešte v 70. minúte viedli 1:0, potom nám dal gól Mintál z penalty, zápas sme napokon prehrali 1:2. To boli skôr také zápasy, na ktoré spomínam v zlom. V tejto sezóne sme však boli výborná partia, s kapitánom Polgárom,  neskôr bol kapitán Peter Dzúrik.“

S kým ste si najviac rozumeli v Slovane?

„Určite Peťo Dzúrik, Ale to nie iba v Slovane. S Peťom som sa spoznal v roku 2001, keď som prišiel na Slovensko. Vtedy hrával za Inter, trávil som s ním veľa času, aj potom keď prestúpil do Slovana. Naše kamarátstvo pokračovalo až do jeho smrti.“

Čo ste považovali za váš najväčší úspech v belasom drese?

Mal som tú smolu, že v období môjho pôsobenia v Slovane, Slovan nevyhral žiadnu trofej. Hrali sme aj druhú ligu, v lige sme obsadili tretie miesto, čiže asi to.

Ktorí hráči boli v tom čase osobnosti klubu?

„Laco Pecko, ktorý bol ikonou Slovana. Neskôr Peter Dzúrik, keď prišiel do Slovana, ale aj Zolo Hornyák, Noro Hrnčár, či mladší hráči v tedy Palo Sedlák a Ľubo Meszároš. Bolo ich viac, ktorí vnímali Slovan inak.“

Ešte chodíte na futbal?

„Nie, na zápase Slovana som sa nebol pozrieť päť rokov. Od doby, čo sa Slovan presťahoval na Inter. Po ukončení mojej kariéry, bol trénerom Laco Pecko, chodil som na každý domáci zápas na Tehelnom Poli. Slovan získal pod Lacom aj titul.“

Ako si spomínate na váš vzťah s fanúšikmi?

Môžem sa pochváliť, že som bol jeden z obľúbencov našich fanúšikov. Mali ma radi, cítili môj prínos, navyše som bol cudzinec. Nikdy nezabudnem na svoj posledný zápas na Slovane, keď počas druhého polčasu skandovali moje meno, či priezvisko. Vyvesili aj pekný transparent, že nikdy nezabudnú na to, čo som pre klub urobil. „Ostaneš vždy v našich srdciach“. Nemôžem povedať krivé slovo na fanúšikov, ktorí boli vtedy v Slovane. V našej dobe sa začínala formovať Belasá Šlachta, ktorá dnes už neexistuje. Od svojho prvého až do posledného zápasu ma podporovali.“

Komu fandíte vo futbale, Srbsku či Slovensku, ktorému mimoriadne vyšiel vstup do kvalifikácie?

„Firma, v ktorej pracujem je čerstvým sponzorom Slovenskej reprezentácie. Na Slovensku žijem 13 rokov, do teraz som podporoval Srbsko, ale keďže dnes osobne poznám chalanov, ktorí hrajú v reprezentácii, fandím im a chodím na ich zápasy.

S kariérou ste skončili v relatívne skoro. Mali ste iba 31 rokov, čo bolo príčinou?

„Bolo to také náhle.. mal som 31 rokov, čo je naozaj na brankára mladý vek, ale mal som problémy s kolenom. Vedenie mi neponúklo novú zmluvu. Rozhodol som sa, že na Slovensku nebudem hrať nikde inde, Slovan je ikona! Už keď som prichádzal na Slovensko, vedel som o tomto klube , poznal som Slovan! Druhým dôvodom bola aj skutočnosť, že som dostal pracovnú ponuku, uplatniť sa inde aj mimo futbalu,  navyše nevedel som ako dlho by som sa ešte futbalu mohol venovať. Kariéra futbalistu raz skončí, ale čo potom? Preto som prijal príležitosť robiť niečo, čomu by som sa venoval aj v budúcnosti. Zvážili sme s manželkou všetky plusy a mínusy a rozhodol sa skončiť s futbalom. „

Čomu sa dnes venuje Vojin Prole?

„Pracujem v stávkovej kancelárií BetX, som blízko ku športu, aj keď z inej strany. Ako som povedal, tento rok sa naša spoločnosť stala sponzorom Slovenskej reprezentácie. Mám dvoch synov, Noa mal v stredu dva roky, druhý Teo má tri a pol roka. Manželka pochádza tiež z bývalej Juhoslávie – z Bosny a Hercegoviny a na Slovensku žije už viac ako dvadsať rokov. Spoznali sme sa Slovensku, v roku 2009 sme sa zobrali. Žijeme tu, a celá moja budúcnosť je viazaná so Slovenskom, chceme tu vychovávať synov.“

Hráči mávajú viaceré rituály, ako to bolo u Vás, mali ste niečo špeciálne?

„Nepamätám sa presne, ale nemal som žiadný na stálo. Tie rituály sa menili, ak sa vyhrávalo som išiel z kabíny ako prvý, keď sa prehrávalo tak sa vymyslelo zase niečo iné.“

Blíži sa čas Vianoc, ako ich zvyknete tráviť?

„Moji rodičia žijú v Srbsku, my sme pravoslávni. Keď sme tu na Slovensku, tak oslavujeme katolícke Vianoce. V Srbsku zase oslavujeme tie pravoslávne, v podstate oslavujem všetko, hlavne nech je dôvod na oslavu.  Po „slovenských Vianociach“ odchádzam s rodinou do Srbska, kde budeme silvestrovať a podľa roboty uvidíme dokedy tam ostaneme.

Ako častase o chodievate domov?

„Záleží ako mám čas, do Nového Sadu to nie je ďaleko. Cesta autom trvá štyri a pol hodiny, všetko je diaľnica. Niekedy ideme aj na víkend, vyrazíme v piatok a ostaneme tam tri dni. „

Určite máte veľa kamarátov, s kým sa zvyknete najviac stretávať?

„Z futbalistov sú mi najbližší Braňo Obžera a Braňo Fodrek, ale občas sa stretnem s Kozákom, Ľubom Meszárošom či Samom Slovákom. Teraz máme v sobotu turnaj,  8. ročník Majstri futbalového remesla – spomienka na Petra, ktorý organizuje náš kamarát na počesť Petra Dzúrika, kde sa stretnú štyri mužstvá zostavené z terajších i bývalých hráčov  nielen zo Slovana, ktorí poznali Petra. Turnaj bude od rána do poobedia. Takto sa aspoň raz ročne stretnem s mnohými, s ktorými som niekedy hrával. „

Aký turnaj ste organizovali s Alim Lembakoalim?

„Ali organizuje turnaj Boj proti rasizmu, na ktorom som sa párkrát zúčastnil. Teraz je toho času je oveľa menej, dosť pracujem mám rodinu a deti. „

V čom je iná dnešná mládež oproti tej vašej generácii?

„Pre nich sú počítače hlavná zábava, pre mňa to bola lopta a futbal, čakal som len kedy môžem ísť s kamarátmi von. Dnešná doba je taká, že iba malá časť detí chodí von za účelom športovania. Samozrejme, dnešný život je iný ako bol niekedy. Ľudia žijú uponáhlaný život za peniazmi. Ľudia uponáhľaní, rodičia nemajú toľko času na ich deti, keď prídu unavení z práce, dajú im do rúk tablety alebo telefóny, aby sa deti zahrali. Ja keď som bol dieťa existovali tri televízne programy, tak som radšej chodil von, dnes už  štvorročné dieťa ovláda váš počítač bez problémov.“

Nechýba vám bratislavské derby?

„Určite je to škoda, že Petržalka, alebo Inter nehrajú prvú ligu. V Európskych mestách máte derby zápasy, ktoré sú atraktívne pre divákov. Ako príklad, by som spomenul zápasy v Mníchove medzi Bayernom a Mníchovom 1860, keď ešte hral v Bundeslige, u nás v Srbsku je to Partizán a Crvena Zvezda, alebo vo Viedni Austria – Rapid, a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Za našej éry, sme odohrali zápas v sobotu a v nedeľu sme chodili pozrieť sa na futbal na Petržalku. Toto ľudom chýba, je to škoda.

Ako ste spomínali, na Slovan nechodíte, čo na dnešný Slovan hovoríte?

„Mňa situácia okolo klubu hnevá. Vedenie z môjho pohľadu málo komunikuje s bývalými hráčmi Slovana. Prečo napríklad bývalí hráči nemajú permanentky na zápasy? Keď som skončil s futbalom, pán Černák mi ponúkol permanentku na sezónu, prečo sa nám teraz nikto ani len neozve? Naša generácia Slovanu pomohla, v tej dobe  bol vo veľmi ťažkej situácii, museli sme sa vzdať časti peňazí, aby sme pomohli klubu vyjsť z krízy. Možno by to mal niekto oceniť. Ak si pozriete tie zahraničné ligy, vo VIP lóži sedia bývalí futbalisti.  Neviem, či teraz nájdete na zápase bývalého futbalistu.  Zopár hráčov dostalo možnosť pôsobiť pri trénovaní mládeže, dostali príležitosť, ale takých  je málo,  Laco Pecko a Samo Slovák jediní trénovali  A mužstvo. Mne chýba v súčasnom Slovane osobnosť, ktorá by „držala kabínu“. Za mojich čias mal Slovan v kabíne Laca Pecka, Petra Dzúrik či Sama Slováka, ktorí vedeli tím držať pokope a usmerňovať ho.  My sme brali Slovan ako najvyššiu inštitúciu nad nami a nikto sa neopovážil vyskakovať.. Dnes mám pocit, že niektorí hráči sa vyvyšujú nad samotným Slovanom a každý hrá sám pre seba a svoje záujmy. Podľa mňa správne by malo byť, že pre hráčov je cťou hrať pre Slovan a nie, že Slovan by mal byť vďačný za niektorého hráča. Mám dojem, že dnešní hráči nepochopili význam Slovanu. Keď si pozrite aj svetové kluby – Real Madrid, majú Ronalda, ktorý sa nevyvyšuje nad klubom, ale na prvom mieste je Real,  a až potom on, ako vodca, ktorý vedie ostatných hráčov. Prípadne Giggs v Manchestri či Barcelona a Messi. Každý  hráč raz svoju kariéru skončí, ale kluby ako Real či Barcelona ostávajú.  Toto si aj naši hráči musia uvedomiť, oni ráz odídu, ale Slovan zostane Slovan. Mali by preto viac hrať srdcom, toto je môj názor. „

„