Mal som lukratívne podmienky, ale osud si vybral Slovan, spomína na belasé časy Vladimír Kinier
Vladimír Kinier patrí k bývalým Slovanistom, ktorí v Slovane pomáhali formovať prichádzajúcu generáciu nových, mladých hráčov do Slovana. Rok bol kapitánom mužstva, bol pri zrode úspešnej partie okolo Stúpalu, Pecka, Gloneka, Krištofíka a mnohých ďalších. My sme boli zvedaví na jeho začiatky s futbalom, jeho reprezentačnú kariéru, v ktorej drese Československa odohral desať zápasov a pôsobenie v zahraničí, kam sa dostal aj vďaka výborným výkon v našom drese.
Od malička vás to lákalo na zelené trávniky?
„V tých časoch boli najpopulárnejšie športy futbal a hokej. S futbalom som začínal v obci Krásno nad Kysucou, kde svoju kariéru odštartoval napríklad aj Ladislav Pecko. Stretol som sa s ním však až v Slovane. Medzi nami je 10-ročný vekový rozdiel. Začínal som postupne, najprv v tretej lige, potom v druhej za Kysucké Nové Mesto, a následne som sa dostal do prvoligovej Žiliny.“
Ako si spomínate na vaše pôsobenie v prvej lige?
„V Žilne som odohral sedem rokov, rok som vojenčil v Banskej Bystrici. Mal som šťastie, že v tom čase hrala Bystrica pohár UEFA, jej súperom bola Borussia Mönchengladbach. Potom Žilina vypadla do druhej ligy, a na sklonku kariéry som sa dostal do Slovana, kde som odohral dva ročníky. Začínali sa tam etablovať hráči, ktorí neskôr so Slovanom dosiahli vynikajúce úspechy, okorenené federálnym titulom a viacerými slovenskými. My sme boli s brankárom Stromšíkom, Ekhardtom a Vankovičom skúsení tridsiatnici, ktorí predávali mladým skúsenosti.“
V tej dobe sa nedalo tak ľahko prestupovať ani v domácej lige ako je tomu dnes. Čo rozhodlo v prospech Slovana?
„Máte pravdu, neboli profesionálne zmluvy, bolo ťažké sa dostávať z klubu do klubu. Mal som klauzulu, Žilina vypadla z ligy, a ako reprezentant Československa som mohol odísť, a hrať naďalej prvú ligu. Slovan je u nás bašta futbalu, má veľa fanúšikov po celom Slovensku. Bola to česť hrať za Slovan, aj napriek tomu, že som mal lukratívnejšie podmienky v Žiline, ktorá si ma chcela udržať za každú cenu. Ozvali sa aj kluby z Česka, Olomouc, Slávia i Baník Ostrava. Svoje rozhodnutie neľutujem, spoznal som sa v Bratislave aj s manželkou, osud to tak chcel.“
Úspech so Slovanom prišiel takmer hneď, vyhrali ste Slovenský pohár. Získali ste tak miestenku v Pohári víťazov pohárov. Pamätáte si na dvojzápas s Grasshoppersom Zürich?
„Tento duel sme mali dobre rozohraný. Doma sme vyhrali 3:0, mysleli sme si, že nám postup nemôže ujsť, odvetu sme podcenili. Ak by Krištofík zvýšil na 4:0, postup si nenecháme ujsť. Slovan ešte nemal taký skúsený tím, ktorý by mal v nohách viacero ťažkých medzinárodných zápasov. V odvete sme prehrali 0:3, dohrávali sme desiati, keď rozhodca vylúčil Ekhardta. V predĺžení súper pridal postupový gól. Ak by sme postúpili, v druhom kole by bolo našim súperom Monako. Pre Slovan to bola ale dobrá skúsenosť a sviatok pre hráčov. Nakoľko v tej dobe hrali druhú ligu, do prvej postúpili ako nováčik, ktorý hneď účinkoval v pohárovej Európe. Po mojom odchode do Bourges hral Slovan európske poháre pravidelne, sledoval som ich a chalanom držal palce.“
Zo Žiliny a následne zo Slovana ste sa dostali aj do výberu Československa na Majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku, beriete to za svoj vrchol futbalovej kariéry?
„Už to, že ste sa dostali do 22 členného výberu je veľká pocta. Mal som možnosť odohrať celý zápas proti domácim Talianom. Hralo sa v Ríme na olympijskom štadióne pred asi 80 000 divákmi, kde panovala elektrizujúca atmosféra. Diváci mávali vlajkami, pripomínalo mi to rozbúrené more. Neopísateľný zážitok. V Taliansku sme dosiahli pekný úspech, keď sme sa dostali do štvrťfinále. V tom čase začali chodiť aj naši fanúšikovia na futbal, ktorí boli v Ríme síce stratení popri domácich, ale napríklad vo Florencii ich bolo počuť.“
Po Majstrovstvách sveta sa vaše cesty so Slovanom rozišli, zamierili ste do do francúzskeho FC Bourges. Nemali ste po svetovom šampionáte aj iné ponuky?
„Ja som sa s Bourges dohodol na zmluve pred samotným šampionátom. Hral som tam štyri sezóny, až do svojich 36 rokov. Pobyt v príjemnom a sladkom Francúzsku hodnotím veľmi pozitívne. Bourges je asi 100 000 mesto, ktoré v tom čase hralo druhú francúzsku ligu. Úroveň ligy bola porovnateľná s našou federálnou súťažou. Odohrali sme viaceré priateľské stretnutia proti českým celkom počas sústredenia v Česku, všetky zápasy boli vyrovnané. Viaceré slovenské mužstvá odohrali prípravné zápasy s družstvami z druhej francúzskej ligy, ťahali v nich za kratší koniec. Nielen u nás hrali kvalitní hráči z Afriky, ktorí reprezentovali napríklad Pobrežie Slonoviny alebo Senegal. Pamätám si na vzájomný pohárový zápas proti hráčom ako Lizarazu, Dugarry, Ginola, Deschmaps, Desailly, ktorý sme vyhrali 1:0. Pre nás to bolo ako keby sme vyhrali Majstrovstvá sveta. V tom čase sa začínal v meste budovať aj silný basketbalový celok žien, ktoré vyhrali Euroligu. Peniaze sa dávali viac na basketbal, keď som tam končil, futbal už išiel dole vodou, FC Bouregs preradili do piatej ligy, keďže stratil štatút profesionálneho klubu. Na Bourges som nezanevrel, raz za čas tam idem navštíviť priateľov.“
Kam viedli vaše kroky po návrate na Slovensko?
„Po návrate som ešte hrával futbal deväť rokov v nižších súťažiach v Rakúsku. Ako 45-ročný som ukončil futbalovú kariéru.“
Čomu sa dnes venujete?
„Ostal som verný futbalu. Dal som sa na trénerskú dráhu, aktuálne trénujem v Slovenskom Grobe. Predtým som bol v Domine Bratislava 2,5 roka. V čase, keď boli v Dunajskej Strede Iránski majitelia, som pôsobil na Žitnom ostrove. Nebol som tam dlho, keďže tam chýbala koncepčná práca, skorej im išlo o biznis.“
Udržiavate kontakt s generáciou hráčov, ktorá s vami v Slovane hrala?
„Áno, keď je čas, chodievame s Peckom, Hrdličkom, Krištofíkom a ďalšími spolu na Rapid, boli sme skvelá partia, je dobré si takto rekreačne zahrať. Občas si ešte zahrám aj za starých pánov Slovana.“
Foto: archív Vladimír Kinier.
