Cesta k tisícemu zápasu

By  |  0 Komentárov

Odohrať vo svojej kariére tisíc zápasov sa nepodarí každému. Zdeno Chára nedávno odohral za Boston svoj 1000. zápas. Tohto míľnika sa v zápase proti MAC Budapešť dočkal aj jeho niekdajší spoluhráč, Martin St. Pierre, ktorý momentálne oblieka dres Slovana Bratislava. My sme sa s týmto naturalizovaným Kazachstancom porozprávali o jeho doterajšej, veľmi bohatej kariére.

Ako si spomínate na svoje hokejové začiatky?

„Pochádzam z malého mesta pri Ottawe, kde je veľa snehu a veľká zima. Čo iné sa tam dá robiť cez zimu, plus je to Kanada. Každý v Kanade hrá hokej. Tridsať sekúnd od domu mojich rodičov je aréna. Každý v Kanade hrá hokej, dievčatá aj chlapci, každý korčuľuje už odmalička. Ja som začal korčuľovať, keď som mal tri roky a hokej som začal hrať v štyroch. Taktiež ako môj brat, ktorý je odo mňa o tri roky mladší a taktiež hrá hokej. Moji rodičia nie sú športovci, nepochádzam zo športovej rodiny, ale z nás vychovali hokejistov.“

Aká je vaša prvá hokejová spomienka ako dieťa?

„Spomínam si, že ako dieťa prvá cesta zo školy bolo klzisko, kde sme hrali hokej aj štyri až päť hodín. Mama nás musela potom zháňať k večeri, pretože stále sme boli vonku a hrali hokej. A stále to tak v Kanade chodí. Väčšina miest aj domov má urobené klziská a deti po škole trávia čas korčuľovaním alebo hraním hokeja. Aj napriek technológiám toto sa v Kanade odkiaľ ja pochádzam nezmenilo. Práve s novými technológiami je to ešte jednoduchšie spraviť si také domáce klzisko. Keď som ja bol malý, tak to trvalo večnosť kým môj otec spravil domáce klzisko, teraz je to práve oveľa jednoduchšie.“

Kto bol váš hokejový vzor?

„Narodil som sa v roku 1983 a v tej dobe ešte Ottawa Senators neexistovala. Do NHL prišli až v roku 1991. Ja som vyrastal na francúzskej strane Ottawy, preto som odmalička sledoval a fandil Montrealu Canadiens. Ale môj vzor je jednoznačne Wayne Gretzky, ako asi pre každého kanadského chlapca. Mám takú príhodu s Waynom, na ktorú nikdy nezabudnem. Keď som hral za Chicago, hrali sme doma proti Phoenixu, terajšej Arizone Coyotes. Ja som vtedy býval v hoteli, v tom istom ako hosťujúci tím. Ako som stál vo výťahu, pozeral som sa do mobilu, zrazu sa otvorili dvere a tam stál Wayne. Som typom človeka, ktorý nejak emotívne neprežíva stretnutie s celebritami, ale toto stretnutie s Waynom bolo naozaj pre mňa špeciálne.“

Nikdy ste neboli draftovaný, aj napriek tomu ste sa do NHL dostali. Môžete nám porozprávať ako to prebiehalo?

„V Kanade to funguje tak že najprv hráš v nižších ligách, potom idete do juniorky v šestnástich až sedemnástich. Môžete isť buď do WHL, OHL alebo Quebeckej ligy, kde viete hrať do 20tky. Alebo idete do USA na vysokú školu. Ja som mal na škole dobré známky, taktiež niektoré školy z Ameriky mali o mňa záujem, ale rozhodol som sa pre Juniorskú ligu v Kanade. Hral som v OHL za Guelph Storm, kde som mal veľmi vydarené sezóny. Ale kvôli mojej výške, keďže som nižší vzrastom, nikdy som nebol draftovaný. V dnešnej dobe by som povedal, že v niektorých prípadoch je aj lepšie, ak hráč nie je draftovaný. Samozrejme, že vždy som chcel byť draftovaný, ale smerom akým sa uberala moja kariéra bolo pre mňa lepšie, že som draftovaný nebol. A to práve preto že som nebol draftovaný, nemal som žiadny nováčikovský kontrakt a nebol som teda podpísaný žiadnym tímom, tak môj agent mohol hľadať pre mňa možnosti, kam a do akého tímu by som sa hodil. Pretože ak by ma draftoval nejaký tím, mal by som nováčikovský kontrakt na päť rokov, ale tím by ma mohol po celých tých päť rokov držať v AHL a nikdy by som napríklad nemusel dostať šancu zahrať si v NHL. Preto si myslím, že pre mňa to bolo dobre, že som draftovaný nebol.“

Ako si spomínate na svoj prvý zápas v NHL?

„Bolo to v Dallase. Celá moja rodina prišla do Dallasu na ten zápas. Mám s tým spojenú aj jednu vtipnú príhodu. Môj otec je bývalý policajt a celý život nosil fúzy. Keď som mal asi trinásť, tak raz na Vianoce sme si robili srandu a ja so sa ho spýtal, či si niekedy oholí fúzy a on povedal, že si ich oholí keď sa dostanem do NHL. Takže bol tu ten deň, môj prvý zápas v Dallase, ako som schádzal z ľadu, rodiny väčšinou čakajú hráčov dole v blízkosti šatne. Prešiel som okolo hŕstky ľudí a vôbec som nespoznal, že som prešiel okolo svojho oca, pretože mal oholené fúzy. Vôbec som ho nespoznal, až keď na mňa zakričal a ja som spoznal jeho hlas a doteraz si nenechal narásť späť tie fúzy. „

A váš najpamätnejší NHL zápas?

„Samozrejme pre každého je prvý zápas v NHL super. Ale pre mňa najpamätnejší zápas je zápas, ktorý som odohral za Montreal Canadiens na domácom ľade. Hrali sme proti Pittsburg Penguins. Keďže odmalička som im fandil, môj otec je taktiež fanúšik Montrealu, pre mňa odohrať zápas za Canadiens bolo niečo neskutočné. Doteraz si všetko detaile pamätám ako by to bolo včera. Strelil som tam aj gól z presilovky.“

Prečo si myslíte, že ste v NHL nedostali väčšiu šancu?

„Ja som typ presilovkového hráča, moja rola je strieľať góly, tvoriť hru, hrať presilovky, takže ofenzívny hráč. Tento typ hráčov v NHL je väčšinou v prvých dvoch lajnách. A byť v prvých dvoch útokoch v NHL, to sú hráči ako je Patrick Kane, Marián Hossa. Moju prvú sezónu som hral za Chicago Blackhawks, kde boli práve títo hráči ako Patrick Kane, Hossa, Toews. Takže samozrejme hráči do prvých dvoch pätiek. A tým pádom pre mňa to bolo o to ťažšie sa presadiť v NHL aj napriek tomu, že som mal veľmi dobré štatistiky v AHL. V AHL som bol líder a dať hráča z top lajny v AHL do štvrtej v NHL, kde odohrá 5 minút, to jednoducho nedáva zmysel. Sú tam potom hráči, ktorí majú v tíme iné úlohy a ktorí môžu hrať v NHL vo štvrtej lajne aj desať rokov ak chcú. To sú napríklad hráči, ktorí sú dobrí na obrannej modrej čiare, vedia vyhrať buly, nežiaria síce v AHL číslami v štatistikách, ale za to sú užitoční práve pre štvrtú lajnu v NHL. Dostal som však šancu v NHL a myslím si, že pre mňa najväčšia šanca bola v Bostone.“

Môžete nám to priblíziť?

„Bergeron sa zranil, mal otras mozgu, ja som v Providence mal výborné čísla takže som bol povolaný do prvého tímu. Odohral som solidné zápasy, skóroval som v nich. Ale keď sa Bergeron vrátil do zostavy, tak som bol opäť poslaný na farmu. Aj keby som bol v tom momente v lepšej forme, jednoducho nenechajú sedieť hráča, akým je Bergeron. Bol som v podstate v pozícii, kedy som mal šancu len v prípade, že nejaký hráč sa zraní a nikto nikomu samozrejme nepraje zranenie. Bol som jednoducho ˇbubble playerˇ, takto nazývame hráčov, ktorí sú posielaní neustále hore z AHL do NHL a späť dole na farmu. Títo hráči musia byť ale neustále v top forme, mentálnej aj fyzickej, každý jeden deň musia byť pripravení stopercentne, ak by v prípade zranenia alebo potreby boli povolaní do prvého tímu. Je to veľmi náročné na psychiku. Hráč sa nemôže ľutovať a musí ostať pozitívny v každej situácii. Taktiež si musí zvyknúť aj na to, že žije v hoteloch a neustále sa presúva, nemá domov. Je to náročné aj pre rodiny.“

Vaša prvá zahraničná skúsenosť bola v roku 2007 v Atlante Mytišči, ale bola veľmi krátka, prečo?

„V tom čase som mal za sebou tri roky profesionálnej kariéry. V AHL sa mi darilo, získal som 99 bodov. Bol som členom All-Stars výberu hráčov v AHL. Čakal som, že dostanem v Chicagu jednocestný kontrakt. Oni v tom čase mali v mužstve hráčov ako Versteeg, Bolland, Brouwer, mladí hráči, ktorí boli braní ako nádeje do budúcna. V tom mi zavolal jeden agent a predostrel mi veľmi finančne zaujímavú ponuku z Ruska, kde mal o moje služby záujem Atlant Mytišči. V tom čase to bola posledná sezóna Ruskej superligy pred KHL. Mal som 24-rokov, priznávam, o lige som veľa nevedel, ale presvedčili ma peniaze. Nevedel som po rusky, bolo to veľmi komplikované s celkovou komunikáciou a komunikáciou medzi mnou a trénerom. Jediný, kto trochu vedel po anglicky bol Sergej Mozjakin. Po troch mesiacoch som volal s rodičmi, a oznámil im, že sa vraciam domov. Po mentálnej stránke som bol na tom veľmi zle, tam sa mi potvrdilo, že peniaze nie sú všetko. Sezónu som dohral na farme Chicaga v Rockforde.

Hrali ste v ôsmych rôznych hokejových ligách po celom svete, ktorá bola pre vás najťažšia na adaptáciu?

„Hokejovo KHL je veľmi náročná a taktiež Fínsko. Fínska liga je fyzicky veľmi ťažká, ale veľmi kvalitná liga. Rusko, KHL, čo sa týka mentality, ak sa človek prispôsobí, tak je to v poriadku. Dá sa zvyknúť na tu mentalitu, ale to cestovanie je hrozné, na to sa asi zvyknúť nedá. V NHL máte asi najdlhší let tak maximálne 5 hodín letu, v Rusku je to dvanásťhodinovým let a trip, ktorý trvá dva týždne, počas ktorého prejdete šesť časových pasiem. Na fyzičku je to neskutočne náročné. Myslím si, že moje pôsobenie v KunLun Redstar mi zobralo asi tak päť rokov života. Najhoršie je, že stále musíte podávať výkon a strieľať góly, pretože je to vaša práca, ale telo niekedy proste nefunguje pri náročnosti týchto tripov.“

V KHL ste strávili najväčšiu časť v tíme Barys Astana, čo vám neskôr vynieslo aj kazašský pas, čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu reprezentovať krajinu Kazachstan?

„Keď hráte dva roky v Kazachstane, môžete získať ich občianstvo. V mladom veku som nikdy nemal šancu zahrať si za Kanadu a teraz tu bola príležitosť zúčastniť sa majstrovstiev sveta. Pred štyrmi rokmi som dostal možnosť zahrať si za nich prvýkrát a pred rokom sme postúpili do elitnej kategórie. Vôbec mi nevadí, že to nebude práve moja rodná Kanada. Avšak reprezentovať akúkoľvek krajinu a hrať za ňu je vždy pocta. “ 

V Slovenskej lige ste ešte pred Slovanom pôsobili v DVTK, kde ste boli dva mesiace, prečo ste nakoniec skončili v Slovane?

„Bývalý generálny manažér, ktorý pôsobil v Záhrebe v tíme Medveščak v KHL, ma oslovil či by som neprišiel hrať do Anglicka, kde on momentálne pôsobí. Dohodol som sa, že sa tam pôjdem pripraviť v rámci letnej prípravy s tým, že môžem odísť ak dostanem ponuku z lepšej hokejovej ligy. Koncom Septembra som dostal ponuku prísť do DVTK do Slovenskej ligy. V tom čase bol hlavným trénerom tímu Marcel Rodman, s ktorým som hral v KHL. Priznám sa, že som o Slovenskej lige veľa nevedel. Poznal som iba Slovan z KHL, ale to bolo všetko. Ponuka prišla ale s tým, že jeden hráč sa im zranil, takže som tam išiel na dočasný kontrakt, na dva mesiace ako náhrada za toho hráča. S tímom sme sa nedohodli na podmienkach prípadného predĺženia kontraktu na celú sezónu, takže som si musel hľadať iný klub a o pár dní na to prišla ponuka zo Slovana, kde som neváhal ani sekundu a teraz som tu, maximálne spokojný. Všetko funguje ako má.“

Práve za Slovan ste v stredu odohrali svoj tisíci zápas vašej profesionálnej hokejovej kariéry. Čo vám prebehne hlavou, keď sa pozriete na toto číslo?

„Veľmi veľa spomienok. Je to obrovské číslo. Je to presne tisíc zápasov, ale bez šampionátov, teda zápasov za národný tím, či bez prípravných zápasov a taktiež bez playoff zápasov. Ak by mi niekto povedal pri mojom prvom NHL zápase v Dallase, že raz budem mať odohraných tisíc zápasov, neveril by som mu. Je to dlhá cesta k tej tisícke. Stále sa cítim v dobrej fyzickej forme, takže by som chcel ešte dve, tri sezóny odohrať. Samozrejme nemám už dvadsať, takže potrebujem napríklad viac času na regeneráciu, ale stále sa cítim v skvelej forme a stále ma baví hrať hokej. Keď vstúpim na ľad, stále som ten malý chlapec, ktorý sa baví hokejom až na to, že tomu chlapcovi je už tridsaťšesť rokov. Keď so obhliadnem za všetkými tými sezónami, som hrdý na to, čo som dosiahol a nič neľutujem.“

FOTO, zdroj archív Martin St.Pierre

Musíte byť prihláseny pre vkladanie komentárov Login

Pridať komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.