Hrať so Švehlíkom a Masným bola jedna báseň, spomína Igor Frič
V histórii Slovana dres belasých obliekalo množstvo hráčov. Niektorí zažili slávu, iní boli súčasťou doby, kedy sa Slovanu nedarilo podľa predstáv. Jedným z nich bol útočník Igor Frič, ktorý obliekal dres Slovana v rokoch 1981-1986, zažil výmenu generácii, odchody Galisa, Ondruša, či neskôr Masného so Švehlíkom. Na sklonku kariéry v jednej šatni stretol v tom čase ešte pomerne neznámych mladých hráčov ako Tittel, Gostič, Chvíľa, či Stúpala.
Hrať za Slovan je cťou pre každého hráča, čo rozhodlo v tom čase pre Slovana vo vašom prípade?
„Tesne pred príchodom do Slovana som hrával v Žiline, tá vypadla z ligy. Následne som nastúpil na základnú vojenskú službu do Banskej Bystrice, neskôr do Tábora. Herne aj strelecky sa mi darilo. Všimli si ma viaceré kluby, Košice, Bohemias Praha a Slovan. Rozhodol som sa pre Slovan, ktorý bol mojou srdcovou záležitosťou.“
V Slovane ste sa ocitli v jednom útoku s Masným a Švehlíkom, ako sa vám s nimi spolupracovalo?
„Boli to vynikajúci hráči, ktorí dosiahli špičkové úspechy. Majstri Európy, ktorí patrili vo svojej dobe medzi najlepších svetových hráčov a nastupovali za národný tím v základnej zostave. Marián Masný mal vycibrenú techniku a úžasný cit pre prihrávku. S Janom Švehlíkom sa výborne dopĺňali. Mne sa s nimi hralo dobre. „
Ako vystupovali v súkromí?
„Nemali žiadne hviezdne maniere. Boli to normálni chlapi, čo sa bavili futbalom. Nad nikým sa nevyvyšovali. Keď sa s nimi stretnem, aj keď to už nie je tak často, vždy sa máme čo povedať.“
Mariánovi Masnému nielen vo futbalových kruhoch nik nepovie inak ako Béla Masný…
„Jeho brat sa volal Vojtech. Po bratovi mu to prischlo. Tiež to bol dobrý futbalista, ale ako hráča som ho nezažil.“
V Slovane ste zažili generačnú obmenu, ako ste vnímali príchod v tom čase ešte neznámych hráčov ako Gostič, Tittel, Chviľa, či Stúpala?
„Títo menovaní ešte hrávali so mnou. Nepovedal by som, že mali obrovský talent, boli talentovaní, ale mali veľkú vôľu na seba pracovať. Ich pracovitosť, prístup a odhodlanie priniesli neskôr výsledky, keď pod Galisovým vedením neskôr získali federálny titul.“
V období, kedy ste v Slovane hrali, sa mužstvu nedarilo. Za úspech by sa dalo nazvať víťazstvo v Československom pohári, či jedna finálová účasti v tomto pohári.
„Áno, za svoj najväčší úspech za pôsobenie v Slovane považuje zisk Československého pohára. z roku 1982, kedy sme zdali po penaltovom rozstrele Bohemias 4:2 po remíze 0:0. O rok na to, sme neuspeli vo finále a podľahli Dukle Praha 1:2.“
Vďaka triumfu v národnom pohári ste si zahrali v Pohári víťazov pohárov proti Interu Miláno, aký to bol zápas?
„Odohrali sme vyrovnané zápasy. Zaujímavosťou bolo, že súper v nich kopal až tri pokutové kopy. Tie dve, čo kopali v Miláne boli z môjho pohľadu vymyslené, napokon ani jednu z nich nepremenili. Tá, na Tehelnom poli, bola spravodlivá. Hoci sme prehrávali 0:1, zápas sa nám podarilo otočiť a vyhrali sme 2:1. Vonku sme neodohrali zlý zápas, ale prehrali sme 0:2 a vypadli. Gól sme inkasovali v závere. Našu hru ocenili aj domáci diváci, ktorí náš výkon ocenili potleskom. Mysleli, si že domáci nás ľahko porazia.“
V tom čase sa na lavičke Slovana vystriedalo viacero trénerov, čomu to pripisujete?
„Musím povedať, že čo tréner, to bolo známe meno a uznávaný odborník. Anton Urban, Michal Vičan, Karol Pecze, Ivan Hucko, Jozef Obert, všetci títo páni sa snažili odovzdať klubu maximum. Úspechy sa ale nedostavovali. Z môjho pohľadu bol problém inde a to vo funkcionárskom kádri. Títo páni futbalu príliš nerozumeli. Z čoho potom viazla aj komunikácia medzi hráčmi, trénermi a vedením klubu. Nemali sme zlé mužstvo, ale prišla kríza, z ktorej sme sa nevedeli dostať. V jednej zo sezón som bol najlepším strelcom mužstva, keď som dal osem gólov, aj toto môže byť zrkadlo našej krízy.“
Slovanu sa nedarilo hlavne na ihriskách súperov, ťahal aj negatívnu sériu prehier…
„Futbal je hra založená na psychike. Ak nemáte vnútornú pohodu, hra sa vám nedarí a prichádzajú prehry. Hrať nasilu nie je dobré, treba mať z futbalu radosť. Čo vyústilo aj do vypadnutia do Slovenskej národnej ligy.“
Svoju kariéru ste odohrali na starom Tehelnom poli. Ako sa vám páči nový štadión?
„Osobne sa priznám, že som ho videl iba v televízore. Je to pekný štadión. Žijem v Ružomberku, a s niektorými vecami, ktoré sa udiali nesúhlasím. Na Tehelnom poli na tom starom som bol v čase, keď Slovan privítal Neapol pri príležitosti 90. výročia založenia klubu. Marek Hamšík odohral polčas za Slovan.“
V dnešnej dobe futbalista popri tréningoch na prácu na plný úväzok nemá, ako to bolo za vašich čias?
„Bolo to tak, že sme boli zamestnanci Chemických závodov Juraja Dimitrova. Mali sme pracovné zmluvy, priznám sa, že ani neviem, kde som pracoval, lebo som tam nikdy nebol. V socialistickým podmienkach boli hráči považovaní za amatérov. Mávali sme dvojfázové tréningy, pracovať po pri tom nám časovo nevychádzalo.“
FOTO: archiv skslovan.com
